S mamou sme dobre nevychádzali. Komunikovali sme tak, že sme jedna druhú zosmiešňovali. Keďže bola voči mne netolerantná a netrpezlivá, ja som bola rovnaká naproti nej. Hoci to bolo tak, keď som sa odsťahovala tisícky míľ, vždy sme zostávali v kontakte a vedela som, že každý rok od nej dostanem Valentínsky pozdrav.

Niečo pred tridsiatkou som sa k nej na tri mesiace znova nasťahovala potom, čo otec zomrel na zdravotné problémy súvisiace s alkoholizmom. Počas týchto mesiacov mi mama vyrozprávala svoj príbeh o tom, ako žila s jeho pitím.

Veľmi ho milovala, no od začiatku manželstva vedela, že má problém s pitím. Veci sa ešte  zhoršili potom, čo sa im narodili deti. Moji bratia hrávali baseball. Ich tréner žiadal mamu, aby nedovolila otcovi chodiť pre nich po skončení zápasu, keď bol opitý. Keď sa ho pokúšala zastaviť, hodil jej do tváre pohár. Zdalo sa, že ľudia si mysleli, že ho mala dokázať kontrolovať.

Som najmladšia zo siedmich detí a som z dvojčiat. Mamine tehotestvo bolo prekvapením. Keď mala 40, myslela si, že je príliš stará na to, aby ešte mala deti. Počas mesiacov, keď nás nosila, otec s ňou takmer nerozprával. A keď rozprával, nebol k nej veľmi láskavý. No keď sme sa narodili, otcovi sa zdalo, že sme to najúžasnejšie na svete.

Keď som si vypočula jej príbeh o tom, ako znášala otcovú zlosť len kvôli tomu, aby videla, aký je k nám láskavý, pochopila som, prečo mala v sebe takú nenávisť. Prestala som sa s ňou hádať a začala znášať jej posmešky a kritiku. Uľavilo sa mi, keď prišiel čas, aby som sa znova vrátila domov.

Na odporúčanie svojej priateľky, ktorá chodila do AA, som po štyridsiatke začala navštevovať stretnutia Al-Anon. Tu som získala na moju mamu celkom nový pohľad. Pochopila som, že ma mala rada a že to prejavovala najlepšie ako mohla, hoci to nebol spôsob aký som potrebovala.

Tiež som sa naučila, že nemusím prijímať zneužívanie. Keď ma raz mama prišla navštíviť, znova sa do mňa pustila. Pozrela som sa jej do očí a povedala: „Nebudem tu sedieť a počúvať to. Idem si upratať izbu.“ Po chvíli som počula jemné klopanie na dvere. Bola to mama. Povedala mi: „Mrzí ma to. Viac to robiť nebudem.“ Odvtedy sa náš vzťah zlepšil. Hoci naše nezhody celkom nevymizli, dokázali sme vychádzať oveľa ľahšie.

Raz som jej vravela, že kedykoľvek som našla cent, zdvihla som ho, lebo som si myslela, že budem mať šťastie. Ako bolo v našom vzťahu pravidlom, mama mi protirečila. Zdalo sa, že nikdy nemôžem mať pravdu. Povedala mi, že sa to neráta, ak minca nie je hore hlavou. Keď bola naopak, mama ju obrátila a nechala na zemi, aby mal šťastie ďalší, kto ju nájde. Myslela som si, že jej presvedčenie je smiešne a tak som naďalej zbierala centy, nech boli otočené akokoľvek, no odvtedy som si začala všímať, ktorá strana leží smerom nahor.

Mama sa dožila 94 rokov. Počas roka som ju chodievala 2-3 krát na niekoľko týždňov navštíviť. Pri každej návšteve viac zabúdala a bola dezorientovaná. Bolo ťažké rozprávať sa s ňou.

Raz som si na chodníku všimla mincu otočenú „naopak“. Hoci som bola presvedčená, že nech je otočená akokoľvek, znamená to šťastie,, napadlo mi, že nezaškodí, ak to vyskúšam podľa mamy.

Zdvihla som ju, očistila a znova položila na chodník hlavou hore tak, aby ju niekto mohol nájsť. Bol to čudný pocit robiť niečo ináč, no bolo to skvelé. Môjmu vnútru, ktoré bolo obtiažené bezprostrednou smrťou mamy, sa zrazu uľavilo pri pomyslení na niekoho, kto túto mincu nájde.

Prečo som to neskúsila skôr? To, čo mi v tom bránilo, bola samospravodlivosť s bolesťou, hnevom, vzdorom a vinou, ktoré som cítila voči mame väčšinu svojho života. Všetky tieto pocity boli odstránené týmto malým činom dobrej vôle.

Odvtedy som si osvojila jej spôsob. Takto jej môžem prejavovať úctu rozpoznaním jej vrodenej štedrej povahy. Aké je to láskavé obrátiť mincu a nechať šťastie niekomu inému.

Počas mojej poslednej návštevy sme s mamou sedeli ticho celé hodiny a držali sa za ruky.

Elizabeth G., Washington

Preložené a zverejnené so súhlasom časopisu Forum, Al-Anon Family Group Hdqts., Inc., Virginia Beach, VA, október 2013, str. 12-14