Prehnaný perfekcionizmus

Neprišla som do Al-Anon s tým, že by som kopala a kričala, ako som to počula od mnohých členov. Prišla som po kolenách. V tomto bode môjho života bola moja sebaúcta taká nízka, že som bola ochotná vyskúšať čokoľvek, čo by napravilo môjho zlomeného ducha a zmenilo môj beznádejný postoj. Vedela som, že som chorá a tento duševný, duchovný a telesný stav som dávala za vinu aktívnemu alkoholikovi, s ktorým som žila posledných päť rokov. Vyžiadalo si to veľa profesionálnej pomoci aj stretnutí, kým som si pomaly uvedomila svoju zodpovednosť v tejto chorobe. Ja som bola tá, ktorá sa rozhodla prijať neprijateľné správanie. Ja som bola tá, ktorá žila v nádeji – v nádeji, že prestane piť; že sa vráti domov načas; v nádeji, že sa zmení, aby som sa mohla lepšie cítiť, a to až dovtedy, kým sa môj život nezdal celkom beznádejný. Nakoniec som prestala zvaľovať všetku vinu za svoje nešťastie a zlyhania na alkoholika. Uvedomila som si, že veľa zo svojich postojov som sa  naučila – naučila v chorej alkoholickej rodine, kde som vyrastala.

Cez Al-Anon som takisto prestala obviňovať svoju rodinu z mojich vlastných nesprávnych postojov. Tým, že som program uplatňovala, som sa pomaly vzdávala týchto starých presvedčení, ktoré teraz nazývam charakterovými chybami. Snáď najťažšie je pre mňa prekonať perfekcionizmus. Často sama sebe určujem normy perfekcionizmu v práci, doma a vo vzťahoch, a dokonca aj pri uplatňovaní môjho programu. Niekedy očakávam perfekcionizmus od druhých, nad ktorými nemám nijakú kontrolu. Keď niekedy ja, alebo niekto iný zlyhá v dosiahnutí nemožného, týram sa kvôli tomu. Moja sponzorka mi raz povedala: “Zdvihneš to kladivo a mlátiš do seba, ako vieš.” Nikdy som si neuvedomila, ako sama seba zhadzujem, až kým mi to nepovedala.

Vizuálna predstava kladiva udierajúceho po klinci mi veľmi pomohla pri prekonávaním nekonečného cyklu sebatrýznenia. Keď sa pri tom prichytím, predstavujem si samú seba, ako ukladám kladivo na zem a odchádzam od neho, alebo ho odsúvam svojou nohou. Raz, keď som mala zase sklony týrať sa, zavolala som svojej sponzorke, ktorá sa práve chystala na dovolenku. “Chceš si zobrať to staré kladivo so sebou?”, opýtala som sa jej. Súhlasila,  že si ho dá v aute pod svoje topánky a mentálne ho zhodí z útesu. Teraz, keď mám rovnaký problém, predstavujem si, ako moja sponzorka odhadzuje kladivo preč. Potom siahnem po inom nástroji -–po Al-Anon.

Nan B., Arizona

Pomôž mi hrať

Perfekcionizmus mi pomohol naplniť veľa cieľov v mojej práci, v mojich tvorivých aktivitách a  v živote všeobecne. Priniesol mi rozhodnosť uspieť aj vtedy, keď som stála tvárou v tvár všetkej nepravdepodobnosti. No odkedy som prišla do Al-Anon, učím sa, že moja potreba robiť veci dobre sa môže dostať z rovnováhy. Ak to ostane nekontrolované, môže to viesť k charakterovým chybám, ktoré ničia alebo bránia presne tým veciam, ktoré si želám uskutočniť.

Nedávno mi konečne došlo, že môj strach z hry na klavíri pred inými ľuďmi bol založený na strachu z toho, že urobím chybu. Tak som sa bála hrať pre iných, že som svoj klavír presťahovala do spálne!

Keď som si myslela, že hranie musí byť perfektné, uvedomila som si, že moja neochota hrať pred mojím učiteľom môže byť aj tak trochu sebazničujúca. Môj učiteľ sa stretával s týmto mojim bláznovstvom dlhé mesiace v nádeji, že sa mi môj strach podarí prekonať. V skutočnosti som s ním diskutovala o každej jednej lekcii, poukazovala na problematické úseky, prosila ho, aby mi vysvetlil dané pasáže a potom mi to sám zahral. Celú hodinu som sa klavíra nedotkla!

Konečne sa na jednom stretnutí Al-Anon hovorilo na tému perfekcionizmu.  Prvýkrát som si uvedomila, čo vlastne robím. Stretla som sa s mojou sponzorkou a opýtala sa jej, čo mám robiť, aby som sa prestala pokúšať byť dokonalou. Jemne mi pripomenula, aby som porozmýšľala o nástrojoch Al-Anon a vybrala si niečo, čo by mi v tom pomohlo.

Prešla som si všetky kroky a slogany s perfekcionizmom vo svojej mysli a za nástroj som si vybrala slogan „Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu“. Teraz, keď si sadám k svojej lekcii, zastavím sa a zamyslím sa: „Vzdaj sa toho a dovoľ, aby ti Boh pomohol hrať najlepšie, ako to dokážeš“. Napokon je to vyššia moc, ktorá mi dala môj talent a určite chce, aby som ho uplatňovala pozitívnym a nesúdiacim spôsobom.

Dnes môj klavír hrdo stojí v obývačke a keď ma prídu navštíviť priatelia, ponúknem sa im, že im niečo zahrám. Je to súčasť mojej liečby. Im sa moja hudba páči a ja som stále menej nervózna z toho, že hrám pred inými ľuďmi.

Patricia C., Florida

Vždy má svoje veci v poriadku

Kompliment „Vždy má svoje veci v poriadku“ ma inšpiroval k tomu, aby som usilovnejšie pracovala, všetko si riadne organizovala, dodržiavala plány a bola nad vecou vo všetkých oblastiach môjho života. Všetko to boli úžasné kvality. Po niekoľkých rokoch, keď bola moja reakcia na alkoholizmus oveľa bolestivejšia, zistila som, že mám problém už len s tým, aby som dokázala udržať tempo.

Kým som vstúpila na svoje prvé stretnutie Al-Anon, moja poriadkumilovnosť sa viac nedala udržať. Stratila som schopnosť udržať v poriadku samú seba, nehovoriac už o iných ľuďoch, miestach a veciach. Hoci som sa o to pokúšala, strácala som pôdu pod nohami.

Moja prvá sponzorka, drobná rezervovaná pani, mi nakoniec dala povolenie zaostávať v práci. Dovolila mi, aby som všetky veci nemusela stihnúť do západu slnka. Moje deti nemuseli byť dokonalé. Obed nemusel vždy pozostávať zo štyroch chodov. Aká to bola úľava, že všetko nebolo dokonale zorganizované!

Tento nový pohľad mi ukázal, ako veľmi som fungovala pod tlakom perfekcionizmu, ktorý som si na seba uvalila sama. Dlho a usilovne som sa snažila zabrániť ostatným v tom, aby zistili, čo sa u nás doma deje. Nedovolila som to dokonca ani vlastným rodičom. Keď môj manžel alebo deti niečo nedotiahli dokonca, urobila som to za nich. Bola som jediným človekom, ktorý sa naozaj snažil a toto martýrstvo mi slúžilo naozaj dobre.

Tá istá drobná pani ma uviedla aj do služby. Cez slová a činy opísané v tradíciách, konceptoch a zárukách som našla vyrovnanosť. Začala som sa pozerať na to, čo robím sebe, svojej rodine a našej schopnosti fungovať ako jeden celok. Deťom pri dospievaní nič nechýbalo. Boli hrdé na to, čo dokážu urobiť svojimi vlastnými schopnosťami. Aj môj partner dokázal fungovať podľa svojich najlepších možností, hoci jeho choroba veľmi skompromitovala jeho vlastný perfekcionizmus.

Dnes všetci začíname relaxovať. Napätia skončili. Teraz existuje miesto pre chyby, ľudské omyly a jednoducho aj pre obyčajné zlé dni. Dokonca sa máme aj trocha viac radi.

Suzie C., Ohio

Dokonalá rodina

Mám pred očami obraz, na ktorom som ja a môj manžel, keď rýchlo vychádzame z kostola po našom svadobnom obrade a na tvári máme veľký úsmev. Rovnako rýchlo sme vykročili aj do života a boli sme si istí, že bude určite dokonalý.

Samozrejme, že môj život nebol až do tohto bodu dokonalý; mal od dokonalosti veľmi ďaleko. Môj otec bol veľmi kritizujúci a nahnevaný alkoholik a bol synom muža, ktorý zomrel ako alkoholik, keď mal otec sedemnásť rokov. Moja mama žila tak, že sa snažila udržať pokoj a trápila sa, lebo stála medzi nim a štyrmi nahnevanými, vzdorovitými deťmi. Rozhodla som sa, že moja domácnosť takto vyzerať nebude.

A tak som sa vydala za muža, ktorý bol iný ako môj otec. U nich doma bolo príjemne a jeho rodičia sa nikdy nehádali. Zdalo sa, že všetci spolu krásne vychádzajú. No alkohol bol súčasťou našich životov od samého začiatku, čo pridávalo viac vzrušenia a pôvabu nášmu randeniu, uvoľňovalo chvenie počas našej svadobnej cesty a stalo sa hlavnou oporou nášho bojového spoločenského života.

Vrátili sme sa späť do školy, narodil sa nám syn a môj manžel začal chodiť po škole na večierky a domov sa vracal opitý. Uvedomovala som si, že sa viac hádame a tak som mu dohovárala, aby toľko nepil. Začali sme pracovať ako štátni zamestnanci, mali sme deti a alkohol bol súčasťou našej rodiny. Neprešiel ani jeden deň bez toho, aby manžel nepil a hádali sme sa stále viac. Začala som si uvedomovať, ako moja výchova spôsobila, že som to nedokázala zvládať a napriek tomu som bola ešte viac rozhodnutá, že moja rodina aj tak bude dokonalá.

Čím viac som sa pokúšala byť dobrou matkou a snažila sa, aby moji chlapci robili všetko správne, tým to bolo horšie. Manžel tvrdil, že sa hádame kvôli mne a vo mne to vyvolávalo stále viac napätia. Každému som prikazovala, čo má robiť podľa toho, čo som ja považovala za správne a robila som to s krikom, aj s fackami.

Kvôli tomu, že manžela prichytili, ako šoféroval opitý, musel chodiť na stretnutia AA a ja som navštívila niekoľko stretnutí Al-Anon. Nemyslela som si, že by som tam mala chodiť; veď sme chodili do kostola a po prvom stretnutí som aj tak uplatňovala všetkých dvanásť krokov. Potom som tieto materiály dala svojej priateľke, ktorej manžel bol skutočný alkoholik.

Pre našich synov nastalo obdobie puberty a len vtedy sa náš život stal naozaj neovládateľný pre mňa, aj pre nich. V škole mali veľa problémov a tiež sme sa potýkali s problémami súvisiacimi s prestúpením zákona. Snažila som sa všetko robiť, ako najlepšie som vedela; chcela som byť supermama. Priala som si len jedno – aby môj manžel prestal piť.

Nakoniec to došlo tak ďaleko, že sme nášho druhého syna museli poslať preč z domu kvôli jeho problémom a môj manžel išiel na liečenie. Odborníci nám hovorili, že veci sa u nás musia zmeniť a jednou z nich bol alkohol. Vtedy som si ešte neuvedomovala, do akej veľkej miery to súvisí so mnou.

Po čase sa vrátil domov syn, aj manžel, ale život u nás sa len zhoršoval. Volala som k Bohu: Čo mám robiť? Takmer som počula jasný hlas: Choď na Al-Anon.

Keď som tam prišla, bolo to celkom iné, ako som zažila predtým. Bola som pripravená prijať koncept choroby alkoholizmu a tiež prijať to, že ja samá som chorá. Uvedomila som si, že som urobila veľa zlých vecí, keď som sa snažila vytvoriť si dokonalú rodinu, no nebola som to ja, kto spôsobil pitie môjho manžela. Uľavilo sa mi, keď som sa dozvedela, že ja som všetky naše problémy nespôsobila a že sme trpeli rodinnou chorobou.

Postupne sa mi moja reč, aj moje činy dostávali pod lepšiu kontrolu. Keď som pracovala na štvrtom kroku, začala som si vážiť svoje dobré srdce a správne motívy. Rozhodla som sa deň po dni meniť to, čo som mohla s tým, že som vedela, že je to moje správanie. Pokĺzla som sa a ešte stále sa mi to stáva, ale učím sa nevyčítať si to. Odpúšťam si a pokračujem ďalej.

V mojom živote je ešte stále alkoholizmus. Na správaní mojich detí je ešte stále zrejmé, že máme problémy s touto chorobou aj s mojimi predošlými reakciami. Rastie vo mne viera, že Boh koná a viem, že mám nádej. Môj starší syn je v poslednom ročníku vysokej školy. Stredný syn, hoci ho vyhodili zo strednej preto, lebo mal problémy so zákonom, bol dvakrát na liečení a vie, že keď bude na to pripravený, pomoc má k dispozícii. Naša dcéra sa stala našou malou hrdinkou, odkedy navštevuje stretnutia Al-Anon a spolu sa o tom rozprávame a rozoberáme slogany. Môj manžel stále pije, no začal chodiť na stretnutia AA. Stále si pripomínam porekadlo Tvár sa, že to robíš, až kým ti to naozaj pôjde. Al-Anon mi vrátil skutočnú rodinu a celý môj život. Vo všetkých svojich záležitostiach sa snažím uplatňovať jeho princípy.

Barbara H., Mississippi