Do Al-Anonu som prišla v štádiu hlbokého zúfalstva. Keď som začala robiť program, môj manžel, ktorý je jedným z niekoľkých alkoholikov v mojom živote, sa nahneval. Myslel si, že som sa ho opäť raz pokúšala meniť. Keď si uvedomil, že na neho vôbec netlačím, postupne ma začal v chodení na stretnutia podporovať. Vďaka Al-Anonu som stále vydatá, hoci – čo sa týka šťastného manželstva – mám pred sebou ešte dlhú cestu.

Jedna z vecí, ktoré ma frustrovali, bol nedostatok kontroly v mojom živote. Môj život bol veľký chaos a všetko to bolo naviazané na môjho manžela. Trval na tom, že sa bude starať o auto a dom. Sľúbil, že veci opraví, no nikdy to neurobil. Nakoniec som si kúpila nejaké nástroje, ktoré som si označila ružovou páskou, aby sa nestratili v jeho pracovnom aute a začala som sa učiť, ako robiť drobné veci pre seba.

Spoločne vlastníme firmu. Keď je triezvy, nemáme problém. Nanešťastie triezvy nie je veľmi často, no jeho alkoholické stavy zúrivosti sa dosť zmiernili, keď som sa s pomocou programu Al-Anon začala meniť. Bolo toľko večerov, keď mi povedal, že príde na večeru domov a potom sa do druhej nad ránom neukázal. Naučila som sa nenechávať mu večeru – niekedy to bolo z trucu, inokedy preto, lebo sme boli hladní a unavení z večného čakania.

Proti môjmu želaniu sme sa presťahovali do nedokončeného nového domu, ktorý sme stavali. Bolo to tesne pred hurikánom. Presne, ako som čakala, len čo sme sa presťahovali,, práca na dome sa spomalila a pokračovala slimačím tempom. Úpadok ekonomiky nás silne ovplyvnil a začali sa kopiť finančné problémy. To, samozrejme, len prispelo k pitiu manžela, čo znamenalo, že na dome robil ešte menej ako obyčajne.

Robila som, čo som mohla, no zvládať firmu, domácnosť a rodinu bolo veľmi ťažké. Bola som nahnevaná, zranená, sklamaná, frustrovaná, unavená a cítila som sa ako v pasci. Okrem toho som sa každý deň musela pozerať na to, čo stelesňovalo všetko, na čo som sa hnevala – obrovskú kopu hliny na našej záhrade, ktorá sa tam nakopila z kopania základov nášho nového domu.

Náš dom stojí ma pozemku, ktorý má asi jeden aker. Záhrada zaberá takmer presnú polovicu a hlina zakrývala celú polovicu záhrady. Kopa bola vysoká aspoň meter a pol a dotýkala sa susedných pozemkov. Hoci manžel vlastnil rýpadlo a sľúbil, že hlinu vyrovná, nikdy to neurobil.

Po siedmich rokoch si kopa hliny vytvorila svoj vlastný ekosystém, na ktorom rástli malé stromčeky, kde hniezdili vtáky, plazili sa tam rôzne živočíchy a často v okolí poskakovali zajace, ktoré útočili na moju malú záhradku.

Kopu hliny som pomenovala „Mirkwood“ podľa tmavého zlého lesa v Pánovi prsteňov trocha kvôli zábave a takisto preto, lebo predstavovala toľko veľa toho, čo bolo v mojom živote nesprávne. Náš dvor sa premenil na jazero zakaždým, keď začalo pršať – okrem „Mirkwoodu“. Trávu som mohla kosiť všade, okrem „Mirkwoodu“. Chcela som upratať záhradu, no nemohla som – kvôli „Mirkwoodu“. Manžel sľuboval, že tú hlinu vyrovná, no stále bola tam – „Mirkwood“. Čím viac som sa na ňu pozerala, tým viac som sa hnevala.

Jedného dňa som sa rozhodla, že už stačilo. Keby mi to malo trvať aj 20 rokov, tú kopu odpracem. Nemohla som kontrolovať svojho manžela ani chaos v mojom živote, no mohla som začať kontrolovať tú kopu hliny na svojej záhrade – lopatu po lopate. Kúpila som si lopatu, označila ju ružovou páskou a odhodlane kráčala k tomu obrovskému neporiadku, pokrytému burinou.

Nedokážem ani začať opisovať to, aký to bol pocit, keď som prvý raz zaborila do tej hliny lopatu. Konečne som robila niečo, čo aby som priniesla do svojho života poriadok. Nabrala som prvú lopatu hliny, niesla ju k nízkemu miestu pri našom dome a tam som ju vysypala. Bol to taký dobrý pocit a tak som išla a priniesla viac a viac.

Na Vianoce som si želala malý záhradný vozík a dostala som ho. Znamenalo to, že som mohla naraz presúvať viac než len jednu lopatu! Chodila som vonku tak často, ako som len mohla a trávila som hodinku-dve na svojom „projekte“. Šlo to pomaly.

Keď som začala, dokázala som premiestniť najviac 12-13 vozíkov hliny. Približne po roku, keď sa trocha ochladilo a už som mala nejakú prax, ľahko som mohla za pár hodín presunúť 20 vozíkov alebo viac. Manžel si zo mňa občas uťahoval a vravel, že on by to rýpadlom vedel presunúť oveľa rýchlejšie. Hovorievala som mu, nech s ním príde, no keď to neurobil, neničilo ma to. Prestal sa mi vysmievať.

Bolo to pre mňa dobré cvičenie, aké som naozaj potrebovala a zároveň to bola pre mňa dobrá terapia. Keď som kopala, netrápila som sa kvôli manželovi, kvôli preplnenému stolu ani kvôli ničomu inému. Moje najväčšie znepokojenie sa týkalo toho, kde je najstrategickejšie miesto pre ďalší náklad na lopatu.

Objavila som, akú hodnotu má to, keď si urobím prestávku a oddychujem. Naučila som sa, ako si nastaviť tempo a byť trpezlivá. Nezdalo sa, že by som veľmi napredovala, no videla som, ako sa priehlbiny na mojom dvore zapĺňali.

Mali sme predsvadobnú oslavu pre moju dcéru a keď som svojej priateľke ukazovala „Mirkwood“, postavila som sa na pôvodnú hranicu kopy. Práve vtedy som si uvedomila, koľko veľa som toho dosiahla. Prednú časť kopy som posunula aspoň o 3 metre a vrch som znížila aspoň o 30 cm. Ďalšiu stranu som takisto skrátila takmer o meter. Predtým som sa nikdy nezastavila, aby som sa pozrela, koľko som toho urobila.

Tak čo pre mňa urobila moja kopa hliny? Keď som jedno ráno kopala, uvedomila som si, že posunutie „Mirkwoodu“ bolo príkladom mnohých lekcií, ktoré som sa naučila počas môjho obdobia v Al-Anone:

• Problémy sa neobjavia z večera do rána a takisto za jednu noc nezmiznú.
• Používaj svoje nástroje!
• Vyriešenie jedného problému niekedy vyrieši druhý problém.
• Vyriešenie jedného problému niekedy zapríčiní druhý problém.
• K problému existuje viac ako jeden prístup.
• Niekedy sa problémy vyrieši čakaním.
• Nájdi niečo, čo ti zamestná myseľ – alebo mi dovolí uniknúť pred každodenným stresom.
• Fyzická námaha pomáha môjmu duševnému stresu.
• Niekedy potrebujem viac ako jeden nástroj.
• Rob si prestávky.
• Meraj svoje napredovanie.
• Pracuj múdro, nie namáhavo – nesiľ to!

Na myseľ mi prišlo toľko veľa ďalších analógií, keď som opakovane plnila svoj vozík hlinou, no všetky tu nedokážem napísať. Môžem sa pozerať na kopu hliny, ktorá sa pomaličky zmenšuje, na záhradu, ktorá sa odkrýva a môžem sa tešiť zo skutočnosti, že si dodávam svoju hodnotu a schopnosti.

Ešte mám pred sebou dlhú cestu – s Mirkwoodom aj so svojím programom. Aj keby sa objavil manžel s rýpadlom a dokončil by túto prácu za mňa, nikdy mi nemôže vziať to, čo som dosiahla. Všetci máme svoje Mirkwoody – tmavé, chaotické miesta v živote. Odporúčam vziať si dobré rukavice, správne nástroje, správny postoj a začať na nich pracovať.

Teresa D.

Preložené a zverejnené so súhlasom časopisu Forum, Al-Anon Family Group Hdqts., Inc., Virginia Beach, VA, september 2013, str. 10-13