Nové poznanie otriaslo starým presvedčením

Môj chlapec, ktorý sa práve začal liečiť v Al-Anon, mi dal nenásilnú radu, aby som chodila do Al-Anon. Mala som veľa otázok: “Ako je to možné, že neschopnosť prestať piť je chorobou? Kto presne sú alkoholici?” Takisto som mala viac osobných otázok: “Ako môžeš byť alkoholik, keď som ťa nikdy nevidela piť? Mala som si tvoje pitie všimnúť? Urobila som nejakú chybu, keď som si nevšimla, že piješ?”

            Na tieto otázky mi môj chlapec nemohol odpovedať. Potrebovala som príbehy členov Al-Anon, aby mi odkryli prirodzenosť alkoholizmu; po prvé to, ako alkoholizmus ovplyvňuje alkoholika a po druhé, ako to ovplyvňuje mňa.

            Na stretnutiach som počúvala a tiež som čítala články, ktoré túto chorobu opisovali. Postupne som bola schopná prijať myšlienku, že alkoholizmus sa nedá pochopiť. Začala som chápať, prečo to, že alkoholik jednoducho prestane piť, jeho chorobu celkom nevyrieši. Čoskoro moje nové poznanie otriaslo starým presvedčením. Napríklad som už viac neverila, že alkoholizmus ovplyvňuje len tých ľudí, ktorí pijú nepretržite.

            Zistila som, že alkoholizmus je taký ľstivý, že mi unikol aj v mojom vlastnom dome. V skutočnosti som žila s aktívnym alkoholizmom. Nevšimla som si, že rozporuplné očakávania a tajnostkárske správanie mojej mamy boli zastieracím manévrom aktívnej choroby. Predpokladala som, že jej nešťastie, depresie a pitie sú všetko mojou vinou.

            Bez ohľadu na to, čo som pre ňu robila, nikdy som jej nevyhovela. Stále som verila, že to, že je nešťastná, je moja zodpovednosť. Po rokoch prijímania takejto zodpovednosti som začala vnímať, aká som bola rozčúlená. Jednoducho som nevedela nájsť riešenie. Predpokladala som, že výsledok mám vo svojej moci a že musím byť usilovnejšia a musím byť lepšou dcérou.

            Keď som začala uplatňovať dvanásť krokov, moja myseľ to chápala len veľmi pomaly. Nechápala som, že alkoholizmus je rovnako mojou chorobou. Vo svojom zúfalstve som sa prela s členmi Al-Anon v tom, že alkoholizmus nie je môj problém. Ja som nebola alkoholička, tak prečo by som mala priznať, že som bezmocná nad alkoholom a že sa môj život stal neovládateľným?

            Jedného dňa mi moja nastávajúca sponzorka povedala: “Môj život bol taký neovládateľný, že som musela uznať, že som bezmocná nad ľuďmi, miestami a vecami.” Od toho momentu som mohla konečne vnímať to, že alkohol ako nejaká látka, nie je môj problém. Veď ja som dokázala piť normálne.

Alkohol ma ovplyvnil prostredníctvom môjho správania a mojich odpovedí alkoholikovi. Svojim správaním som nemohla kontrolovať šťastie alkoholika viac ako to, aby prestal piť. Konečne som sa cítila slobodná od zodpovednosti za citový stav alkoholika.

Al-Anon ma naučil novým spôsobom, ako vychádzať s ostatnými. Naučila som sa, ako sa odpútať s láskou, ako odísť z miestnosti, ak je tam neznesiteľná situácia a ako so súcitom počúvať alkoholikov, ktorých milujem.

Nie dlho potom, čo som sa začala učiť nové zručnosti v Al-Anon, odviezli moju mamu do nemocnice, pretože trpela nevyliečiteľnou pľúcnou chorobou. Cítila som veľký tlak, aby som sa naučila všetko o svojom uzdravení čo najrýchlejšie. Chcela som vedieť, ako urobiť deviaty krok nápravy s mojou matkou skôr, ako zomrie.

Deviaty krok znie: “Urobili sme priamu nápravu vo všetkých prípadoch, kedy to bolo možné okrem prípadov, keby to poškodilo im alebo iným ľuďom”. Moja sponzorka ma povzbudila, aby som radšej počkala, než aby som sama vynútila nejaké riešenie. Mala pravdu. Naskytla sa mi príležitosť, kedy som bola schopná priznať si moje vlastné neovládateľné správanie. Hoci moja mama nemohla počuť celý môj deviaty krok, začínam prijímať to, že počula dosť na to, aby mi odpustila.

Tri dni pred svojou smrťou mama sotva rozprávala a priznala, že mala problém s alkoholizmom. Poprosila ma, aby som jej prečítala kroky a vysvetlila jej ich. Žasla som nad tým, ako tento program fungoval napriek mojim obavám a ponáhľaniu. Vďaka Al-Anon prežila moja mama tri dni podporného programu, nový vzťah s Vyššou mocou a obnovený vzťah so svojou jedinou dcérou.

Dnes viem, že môj predchádzajúci hnev bol založený na preberaní prílišnej zodpovednosti za šťastie mojej mamy. Po skúsenosti, keď som stala pri nej, ako sa priblížila smrti a zomrela dnes verím, že nikdy nie je príliš neskoro uplatniť tieto nenásilné kroky. Napokon, robíme to len “Deň po dni”.

                                                                                     Brenda W., Florida

The FORUM, September 2003, Vol. LI, No. 9, str. 32
Preložené s povolením časopisu The Forum, Ústredím rodinných skupín Al-Anon, a.s., USA