Kormidlo môjho života

Nedávno sme na našom stretnutí čítali brožúrku Al-Anon Čo robiť, keď alkoholik pije? (What Do You Do about the Alcolic´s Drinking?). Keď sme si tento text čítali, všetci sme sa chichotali a zapchávali si uši, pretože sme sa mohli stotožniť so všetkým, čo tam bolo spomínané.

Keď som na Al-Anon prišla prvýkrát, vyskúšala som toľko veľa spôsobov kontroly, že som bola “kráľovnou manipulácie”. Napriek tomu keď som po prvýkrát stretla môjho alkoholika, všetka moja manipulácia prestala fungovať. Zistila som, že sa každý deň snažím alkoholika dobehnúť a predstavujem si, ako sa každý deň skončí. Myslela som si, že keby som bola pripravená na jeho správanie, mohla som kontrolovať svoje vlastné prostredie. Hovorím to úprimne, že som takto fungovala veľa rokov. Nerozumela som svojej sústredenosti na seba samú, nerozumela som strachu a sebeckosti, ktorá túto chorobu sprevádzala.

Vďaka Al-Anon som si uvedomila, že už viac svoj život nemôžem kontrolovať manipuláciou. Začala som prijímať svoju bezmocnosť nad alkoholikom. Kvôli mne, aj kvôli nemu, som postupne dovoľovala svojej Vyššej moci, aby do svojich rúk vzala kormidlo môjho života.

Al-Anon mi poskytol nástroje, ako sú slogany a dvanásť krokov, ktoré ma udržujú na svojej vlastnej duchovnej ceste deň po dni. Už viac sa nepripravujem a nesústreďujem na problémy, správanie a výsledky tak, ako som to robila predtým. Napriek tomu sú obdobia, keď ma prekoná strach a zisťujem, že násilne nútim život, aby všetko dopadlo podľa mojich požiadaviek. V takých obdobiach s dobrotou programu a mojej Vyššej moci môžem uvažovať o modlitbe vyrovnanosti, až kým nezískam odvahu zmeniť veci, ktoré môžem a múdrosť vidieť rozdiel.

Dnes cestujem čo najviac tak, že v sedadle vodiča sedí moja Vyššia moc. Vždy som mala rada populárnu reklamu, ktorá hovorila: “Šoférovanie nechajte na nás!” V týchto slovách je ponúknutý spoľahlivý odkaz. Teraz, keď viem, že môžem prenechať šoférovanie svojej Vyššej moci, cítim sa bezpečne a nemám obavy z výsledkov.

Karen A., Colorado

Superžena

Medzi listami, ktoré som našla po smrti mojej matky, bol jeden špeciálny list odo mňa. Hovorila som jej v ňom o dni, v ktorom mi mohla ukázať prvý cent, ktorý získala svojím znepokojovaním. Mohla by som premýšľať nad jeho “dôvodom existencie”. Moje múdre slová na mňa urobili dosť veľký dojem, no to všetko ma nezastrašilo pred tým, aby som sa trápila už ani neviem kvôli čomu.

Myslela som si, že trápiť sa to je kladná vlastnosť a ja som bola človek s kladnými vlastnosťami. Naozaj som sa trápila až do takej miery, že som prežívala chronickú beznádej. Moje deti nikdy nežili podľa mojich očakávaní a v období dospievania sa zamotali do užívania drog. Raz mi jedna moja priateľka povedala, že sa o mňa bojí, pretože sa o svoje deti vôbec netrápim. Ja že sa netrápim?

Trápila som sa až na smrť, čo bol podľa mňa maximálny klad. Trápila som sa, až kým som nezaspala a keď som sa prebudila, horúčkovito som sa vracala späť do bodu, kde spánok moje trápenie prerušil, aby som celý deň prežila v trápení.

Dvanásť krokov urobilo za týmto správaním bodku. Začala som si pripomínať múdre slová, ktoré som povedala svojej matke. Ani ona, ani ja sme za trápenie nezískali ani cent. No to, čo som sa naučila, bolo odpútanie sa od problémov iného človeka. Obyčajne som to bola ja, kto rozhodol, že niekto iný má problém. A ten problém som mala vyriešiť ja. Chyba! Rovnako ako nos inej osoby nie je môj nos, tak ani problém inej osoby nie je môj problém. V mojom trápení neboli nijaké klady – len arogancia a strach.

Inventúra štvrtého kroku vrhla svetlo na moju životnú potrebu predstierať a prejavovať aroganciu. Bola som Superžena, ktorá mohla všetko urobiť lepšie a rýchlejšie ako ktokoľvek iný. Boha som nepotrebovala. Našťastie Boh prišiel do môjho života cez krátku verziu kroku jeden, dva a tri: “Ja nemôžem – On môže – nechám to na Neho”.

Náš program funguje. AKO? Cez úprimnosť, otvorenú myseľ a ochotu.  Al-Anon poskytuje cestu, ktorá vedie k pokore a preč od arogancie. Znamená to, že svojho ega sa musím vzdať a dať priestor Bohu.

Dnes sa netrápim nad smrťou môjho syna. Je v Božích rukách. Nad problémami môjho syna som bezmocná, pretože jeho choroba sa nedá vyliečiť. Al-Anon mi dáva slobodu milovať ho a prejavovať mu úctu. Kým sa budem držať reality daného momentu alebo sa k nej skoro vrátim, všetko bude v poriadku.

Adriana, Švajčiarsko

Sadni si a teš sa z jazdy

Keď sme boli na dovolenke, moja dcéra chcela, aby sme si išli spolu zajazdiť na koňoch. Súhlasil som, hoci som o koňoch nevedel takmer nič. Farmári nám zo stajne priviedli toho najväčšieho koňa. Dávalo mi to zmysel, pretože ten kôň musel na chrbte niesť jedného dospelého muža a tiež malé dievčatko, ale aj tak som bol nervózny.

Takmer sa ma zmocnila panika, keď sme čakali na ostatných v našej skupine, kým nasadnú na kone. Spolu s dcérou sme sedeli na tej veľkej oblude a nemali sme predstavu, čo robiť. Nedokázal som si predstaviť, ako docielim, že kôň pôjde tam, kam chcem ja. Bolo mi z toho zle.

Keď sa otvorila brána, náš kôň sa zaradil za ostatných. Nemusel som robiť vôbec nič. Náš kôň presne vedel, čo má robiť – tieto kone to opakovali niekoľkokrát za deň. Uľavilo sa mi a dokázal som sa dokonca tešiť z jazdy.

Keď sme sa viezli, rozmýšľal som nad lekciou, ktorú som sa práve naučil. Často som musel priznávať, že nemám nad vecou kontrolu. Chcel som kontrolovať ľudí, miesta a veci, ale vedel som, že to nie je možné. Či sa mi to páčilo alebo nie, musel som prijať skutočnosť, že to nedokážem. Prvýkrát som vnímal bezmocnosť ako pozitívnu vec. Nechcel som toho koňa ovládať a nechcel som prijať ani zodpovednosť, ktorá toto ovládanie – kontrolu sprevádza.

Keď sa snažím veci kontrolovať, som nepríjemný a nedokážem sa uvoľniť. Skutočnosť je taká, že neviem o nič viac o tom, ako najlepšie riadiť svoj život, než ako jazdiť na koni. Môj život je oveľa vyrovnanejší, keď dôverujem Bohu, že vie, čo je pre mňa to najlepšie. Len vtedy sa môžem bezstarostne posadiť a tešiť sa z jazdy.

Mark H., Ohio

Nový zdroj sily

Keď som prvýkrát priznala, že som bezmocná, nevedela som, čo bude ďalej. Bez kroku dva som nemala ani štipku nádeje. Pomyslela som si: „Vzdám to. To nezvládnem. Nič nejde tak, ako má a všetko sa mi vymklo spod kontroly.“ Vtedy som po prvýkrát urobila prvý krok..

Keď som sa pozrela na druhý krok, veci sa mi už nejavili také hrozné. Druhý krok neposkytoval všetky odpovede, ale znovu ma uistil, že ľudia v tomto programe nakoniec uverili v moc vyššiu ako oni sami. Do tohto sľubu som vložila všetku svoju dôveru, poznanie a vieru. Vediac, že nedokážem zvládať svoj vlastný život ani životy iných som sa rozhodla urobiť to, čo ostatní ľudia v tomto programe. Prišla som na stretnutia, aby som v konečnom dôsledku uverila, že moc vyššia ako som ja mi môže prinavrátiť moje duševné zdravie.

Začala som si klásť otázky ako „Ak som ja bezmocná, kto alebo čo má túto moc?“ Je skutočnosťou a pravdou, že pred programom som nepoznala moc vyššiu ako je moja vlastná vôľa. „Ako sa môžem uzdraviť, ak som bezmocná a nemám sa kam obrátiť? Kto je Boh? Ako sa môžem spoľahnúť na vyššiu moc? Ako môžem mať vieru? Ako sa môžem modliť? Ako nazývam svoju vyššiu moc? Aký bude náš vzájomný vzťah?“

Bola som taká zmätená a unavená, že som sa znovu vrátila ku kroku jedna, aby som sa zotavila. Začala som písať o tom, čo je moja vyššia moc. Naozaj ma to chytilo. Kreslila som si obrázky svojej vyššej moci. Dala som jej všetko, čo som mohla – nekonečný súcit, nepodmienečnú lásku, múdrosť a dokonalosť. Svoju vyššiu moc som vložila do všetkého, čo som kedy vo svojom živote potrebovala.

Priatelia v programe mi navrhovali, aby som sa aspoň tvárila, že mi to ide, až kým mi to naozaj nepôjde. A tak som sa začala modliť k tomuto novému zdroju sily v mojom živote. Modlila som sa. Zabudla som sa modliť a potom som sa modlila ešte viac.

Začala som si všímať zázraky v mojom živote a začala som byť vďačná za drobné milé veci. Naďalej som sa modlila. Život začal byť vyrovnanejší a moje bremená sa mi zdali byť trochu ľahšie. Moje myslenie sa vyčistilo a začala som hovoriť: „Ďakujem ti“. Začala som prosiť, aby mi moja vyššia moc ukázala svoju vôľu každý deň. Zrazu, bez toho, aby som si to uvedomila, rozhodla som sa odovzdať svoju vôľu do starostlivosti Boha tak, ako som ho chápala!

Niekedy sa mi stane, že zabudnem, že som bezmocná. Nie som dokonalá, ale dnes mám vieru, že moja vyššia moc existuje. Bez ohľadu na to, čo robím, moja vyššia moc je pri mne, aby ma viedla a dala mi lekcie, ktoré potrebujem.  A nadovšetko, moja vyššia moc ma bezpodmienečne miluje.

Tammy C., Kentucky

The FORUM, September 2003, Vol. LI, No. 9, str. 32
Preložené s povolením časopisu The Forum, Ústredím rodinných skupín Al-Anon, a.s., USA