Prelomenie reťaze

“ … teraz mám dar duševného zdravia (zdravého rozumu, rozvážnosti) …”

Na nedávnom stretnutí povedal jeden člen Al-Anon niečo o negatívach, ktoré sa uskutočňujú v tmavej miestnosti. Toto sa ma trochu dotklo, pretože som sa trochu venovala fotografovaniu a mala som doma tmavú komoru. Je pravdou, že negatívy sa vyvolávajú v tmavej miestnosti, ale to je len malý úsek z toho, čo sa pri tom deje. Máte moc zobrať negatív a preniesť jeho obraz na kúsok fotografického papiera a vznikne z toho pozitívna fotografia. Aká pozitívna bude, to už záleží od vás. Máte moc túto pozitívnu fotografiu zmenšiť alebo zväčšiť. Takisto môžete meniť farby a upraviť to, čo sa vám nepáči.

Okrem toho môžete vyrobiť toľko “pozitívnych” fotografií, koľko sa vám páči a rozdať ich rodičom, priateľom alebo iným príbuzným. A každú fotografiu môžete trochu zmeniť a používať pri tom stále ten istý negatív. Máte moc zmeniť svoje negatívy na pozitívy a potom ich niekomu odovzdať.

Keď sa mi rozpadlo manželstvo, musela som sa vzdať svojej práce v tmavej komore, pretože som si nemohla dovoliť kupovať potrebné chemikálie a špeciálny papier. Tmavú komoru som zamkla s vedomím, že sa tu určite jedného dňa vrátim. Odvtedy uplynuli dva roky. Vrátila som sa do školy a dala som svoj život opäť dohromady.

Počas tohto obdobia mi moja priateľka povedala o Al-Anon a začala som tieto stretnutia navštevovať. V mojom živote bolo prázdne miesto a mala som pocit, že ho nedokáže nič vyplniť. Nevedela som, čo to je, až do nedávneho stretnutia, kedy istý člen spomenul vyrábanie negatívov v tmavej miestnosti. Chýbalo mi, že som nemohla meniť svoje negatívy na pozitívy. V tmavej komore sa to dalo robiť ľahko a bolo veľmi a vyvolávalo to vo mne nadšenie, keď som sledovala, ako sa z vývojky vynára pozitívny obrázok. Meniť negatívy na pozitívy v skutočnom živote a vo vzťahoch je oveľa ťažšie, ale funguje to na rovnakom princípe.

Vyrastala som v alkoholickej rodine, kde vládlo násilie. Bolo nás päť detí a každému z nás zostali jazvy. Niektorým zo svojich súrodencom som mohla odovzdať lásku, starostlivosť a porozumenie, ktoré som prijala od členov Al-Anon. Mohla som odpustiť svojim rodičom, že som žila svoj život v bolesti a strachu. Mám tri dospelé deti, dvaja z nich sú alkoholici. Pozitívne zmeny, ktoré sa vo mne udiali, ovplyvnili moju najmladšiu dcéru, ktorá ešte nenavštevuje Al-Anon, ale vo svojom myslení a konaní už urobila určité pozitívne zmeny. Môj syn, s ktorým som nikdy nemala dobrý vzťah, sa teraz ku mne obracia túžiac po láske a porozumení.

Ciítim, že cez moje uzdravenie mi dáva Boh šancu zlomiť reťaz, ktorá zväzovala moju rodinu. Môj syn a dcéra sú alkoholici, môj otec je alkoholik, jeho otec bol alkoholik, a tak by som mohla pokračovať ďalej. Dnes, keď mám pri sebe Al-Anon a Boha viem, že mám dar duševného uzdravenia, ktorý sa pomaly prelieva aj na moje deti a ostatných členov rodiny a tým nás zbližuje.

Ann V., New Jersey

Vo väzení

“… nie každá zmena je na mne.”

Niektoré oblasti môjho života sú “vo väzení”. Do minulého roka bývala moja sestra vo vzdialenosti 5 minút, no náš vzťah bol veľmi zložitý. Teraz je odo mňa vzdialená asi 1600 km. Prijala som veľa neprijateľného správania z jej strany. Skôr, než sme sa presťahovali naspäť do Nového Škótska, sestra odišla na dovolenku v rovnakom čase, ako sme sa sťahovali. Nerozlúčila sa ani s mojimi deťmi, ktoré mu mali veľmi radi. Veľmi ma to nahnevalo a začalo ma prenasledovať veľa negatívnych pocitov a nevôle.

V tom čase som mala šťastie, že som mala sponzora, ktorý mi navrhol, aby som všetky veci vnímala v prvej osobe jednotného čísla. Ja som sa necítila dobre v našom vzťahu so sestrou. Ja som dovolila, že som voči sebe stratila úctu. Ja som bola zbabelá, lebo som sa nedokázala postaviť za seba. V deň, kedy sme odišli z Ontária, som napísala sestre list. Vedela som, že ju rozhnevá a možno aj celkom ukončí náš vzťah. Presne to sa stalo. Už som ďalej nemohla pokračovať v nezdravom vzťahu, kde som neustále dovoľovala, aby som bola ponižovaná a aby sa so mnou zaobchádzalo zle. Kvôli tomu listu som si vytrpela riadnu citovú úzkosť. Urobila som správnu vec? Ľutovala som to? Bolo to vôbec potrebné? Mala som jej dať viac času a potom urobiť nejaké zmeny?  Bola som presvedčená, že som urobila správnu vec. V minulosti som neustále robila nejaké zmeny, ale na Al-Anon som sa naučila, že každá zmena nemusí vychádzať odo mňa. Prešlo desať mesiacov. Ešte stále sa spolu nerozprávame, ale sestra občas zavolá deťom.

Raz mi niekto v Al-Anon povedal, že v každej situácii sa skrýva nejaké poučenie. Som vďačná ďalšiemu členovi Al-Anon, ktorý videl, ako sa trápim a hľadám poučenie a múdro povedal: “Každé poučenie nemusí byť pre teba.” Ak cítim, že to čo robím, je v poriadku, potom si musím spomenúť, že Boh možno dáva poučenie niekomu inému a nepožiadal ma, aby som mu s tým pomáhala.

Aj toto časom prejde a modlím sa, aby sme mali jedného dňa so sestrou opäť dobrý vzťah. Keď nastane správna doba a moja sestra bude ochotná, dáme si to do poriadku. Dovtedy budem mať pri sebe veľa sestier a niekoľko bratov v Al-Anon, ktorí sa ku mne správajú dobre, majú ma radi takú, aká som a podopierajú ma, keď som skleslá a osamelá.

Niekedy sú potrebné obdobia ako “vo väzení”, aby sme získali na veci správny pohľad a aby sme sa uzdravili. Teraz sa snažím využiť nástroje, ktoré mi dalo Al-Anon, aby boli moje rodinné putá silnejšie a zdravšie. Toto je pozitívne správanie, ktoré by som si rada udržala a odovzdala ho aj svojim deťom.

Coleen M., Nové Škótsko, Kanada

Moja sponzorka – moja priateľka

“Nikdy ma neprerušila, nehrozila mi, nemračila sa na mňa, ani ma neodsudzovala”

Keď som prvýkrát navštívila Al-Anon, privítali ma tak srdečne, že som si myslela, že to nemôže byť prirodzené. Jeden z členov mi navrhol sponzora. Nedokázala som si predstaviť, načo by mi bol. Do tejto skupiny som prišla dobrovoľne a vôbec som netúžila po tom, aby som s niekým nadviazala konkrétny vzťah. Myšlienka, že by som mala niekomu hovoriť o svojich najtajnejších myšlienkach a skúsenostiach, ma premáhala. Ako by ma mohol mať niekto rád, keď ma naozaj spozná? Veľa rokov som strávila tým, že som sa skrývala za fasádu sily, popierania a intelektu, aby som sa chránila pred kritikou tohto sveta. Práve som sa dostala z rodinného vzťahu, kde bola moja dôvera nemilosrdne zradená. Nemala som najmenší záujem, aby ma niekto opäť zradil.

Ďalší člen mi povedal, aby som prišla aj nabudúce a že určite nájdem to, čo potrebujem. Pripojila som sa k malej skupinke blízko svojho bydliska a cítila som sa tam veľmi dobre. Hoci boli všetci títo ľudia v programe pomerne noví, všetci mi múdro radili, aby som prišla aj na ďalšie stretnutia a že si naozaj potrebujem nájsť sponzora.

Navštívila som ďalšiu skupinku a tam som ju videla. Každého objímala a smiala sa. Nebola som si celkom istá, či to naozaj myslí úprimne (dôvera sa pre mňa stala vzdialeným a desivým pocitom), ale fascinovalo ma, ako dokáže rozprávať svoje skúsenosti a pripomínala všetkým, ktorí ju počúvali, že im dôveruje.

Rozmýšľala som o veciach, ktoré hovorila a cítila som, že by bola dobrým sponzorom, ale bála som sa jej na to opýtať, lebo som vedela, že už sponzoruje viacerých ľudí. Moja sebecká stránka mi v tom takisto bránila, pretože som mala strach z odmietnutia.

Po niekoľkých týždňoch sa mi konečne podarilo nazbierať dosť odvahy, aby som sa jej na to spýtala a bola som pripravená, že ma odmietne. Jej odpoveď znela: “Samozrejme!” Nedokázala som nič povedať a nemohla som tomu veriť. Povedala mi, aby som jej zatelefonovala, kedykoľvek sa budem potrebovať porozprávať. Povedala, že sa jej môžem opýtať na čokoľvek a hocikedy – vo dne alebo v noci.

Normálne nie som veľmi plachá, ale teraz som sa naozaj bála overiť, či to myslí vážne. Nakoniec som to urobila a navrhla mi, aby som prišla na stretnutie skôr, aby sme mali dosť času v súkromní sa porozprávať o prvom kroku.

Bolo to úžasné stretnutie a domov som odchádzala naozaj s dobrým pocitom. Potom som jej začala telefonovať a povedala som jej zakaždým len trochu. Vždy som si dávala pozor, aby som jej nepovedala nič, čo by ju šokovalo alebo na základe čoho by ma mohla odmietnuť.

Cez kroky jeden, dva a tri som sa dostávala asi štyri mesiace. Potom mi jasne povedala, že je čas na obávaný štvrtý krok. Trvalo mi tri týždne, kým som si pripravila inventúru podľa štvrtého kroku. Keď som sa uspokojila s tým, že som urobila inventúru tých najhorších vecí vo svojom živote, uvedomila som si, že zároveň budem musieť urobiť aj piaty krok.

Počas stretnutia v jej dome, ktoré trvalo päť hodín, mi dovolila, aby som sa celkom vyrozprávala. Takisto som prečítala veľa listov, ktoré som počas rokov nazbierala a ktoré poskytovali celkom dobrý obraz o mojich ťažkostiach. Všetkými tými udalosťami som sa dala uniesť a celkom som zabudla na čas. Vôbec ma neprerušila, nehrozila mi, nemračila sa na mňa a neodsudzovala ma. Prejavovala mi veľkú podporu, plakala so mnou, znovu ma uisťovala o tom, že moje chyby boli ľudské a hovorila mi o svojich vlastných skúsenostiach. Keď som počúvala veľa podobných skúseností, ktorými prešla a na základe ktorých dozrela, veľmi ma to povzbudilo.

Viem, že mám pred sebou ešte dlhú cestu, ale v tom, že prijímam svoju sponzorku a dôverujem jej, robím ďalší krok. Neustále cítim, že moja Vyššia moc je pri mne bližšie. Niekedy ma drží a upokojuje. Môj hnev začína ustupovať a musím neustále praktizovať zmenu svojho postoja. Keď sa pozerám späť na deväť mesiacov programu, verím, že som sa zmenila k lepšiemu. Moja rodina sa ku mne správa ináč – myslím, že sa mení môj postoj.

Zisťujem, že sa teším, keď začínam praktizovať ďalší krok rovnako ako dieťa, keď otvára darček. Moja sponzorka mi ukázala, že moja Vyššia moc ma stále miluje. Naučila ma, že kým nebudem robiť prácu, ktorá náleží Bohu, On sa postará o všetko, čo potrebujem.

Bee L., Južná Karolína

Tajomstvá

“Ďakujem svojej Vyššej moci za to, kde dnes sme …”

Keď som mal 33 rokov, prežíval som krízu, na ktorú nemám nijakú odpoveď. Moja manželka, s ktorou som žil desať rokov, zomierala na neurotickú anorexiu, komplikovanú zneužívaním predpísaných liekov. Priatelia ju odviezli do sanatória. Fungoval som ako som najlepšie mohol až dovtedy, kým ma bola ochotná vidieť.

Po niekoľkých týždňoch ma kontaktovali poradcovia a povedali, aby som začal navštevovať skupinové stretnutia, ktoré sa v sanatóriu konajú. Po piatom týždni ma psychologička zavolala do svojej ambulancie, kde som našiel svoju ženu, ktorá sedela na stoličke a bola biela ako strašidlo. Psychologička ma požiadala, aby som len počúval a nehovoril nič. Moja manželka začala odkrývať históriu sexuálneho zneužívania nevlastným otcom a bratom a závislosť svojej matky na liekoch. Zlomilo mi to srdce. Cítil som sa celkom bezmocný. Nevedel som, ako by som jej mohol pomôcť. Psychologička mi vysvetlila, že sebadeštruktívne správanie mojej manželky bolo zapríčinené týmito tajomstvami a vyžiadalo si to päť týždňov intenzívnej lekárskej starostlivosti, kým sa cítila dosť bezpečne na to, aby začala hovoriť o svojej minulosti. Psychologička sa potom na mňa pozrela a povedala, že si myslí, že mám vážnu depresiu a som nahnevaný a že ak chcem svojej manželke naozaj pomôcť, aby sa uzdravila, musím vyhľadať uzdravenie sám. Odporučila mi stretnutia Al-Anon.

Po niekoľkých mesiacoch navštevovania programu Al-Anon som zistil, že moji rodičia sú chronickí alkoholici. Al-Anon mi pomáha uzdraviť sa zo svojej depresie a hnevu. Od stretnutia s psychologičkou mojej manželky uplynuli dva roky. Teraz som predstaviteľom jednej skupiny Al-Anon a moja manželka navštevuje liečebnú skupinu pre tých, ktorí zažili incest. Nikdy nebudem môcť splatiť súcit, ktorý prejavila psychologička mojej manželke a mne ani to, čo mi dáva Al-Anon. Ďakujem svojej Vyššej moci za to, kde dnes sme a som vďačný Al-Anon za to, že mi dáva múdrosť rozpoznať, v čom spočíva pravé šťastie.

Robert K., Kalifornia

Rozlúčková oslava

“Viera v opustenosť už u mňa nefunguje”

Po niekoľkých rokoch liečby som zistila, že mám ešte stále problémy so záchvatmi hnevu, žiarlivosti a strachu. Dozvedela som sa, že toto správanie vychádzalo z môjho hlbokého strachu z opustenia. Bol to strach, ktorý mal veľmi dobrý základ. Keďže som vyrastala v alkoholickej rodine, otec ma opakovane nechával doma s mamou, ktorá mala depresie a často sa správala násilnícky.

Začala som očakávať, že liečba a Dvanásť krokov dajú túto moju bolestivú stránku do poriadku. Bola som ochotná a robila som všetko, čo bolo treba. Našla som si sponzora, pracovala som na krokoch, robila som inventúru a pracovala s ostatnými. Veľmi som sa zmenila a videla som, že rastie aj moja viera vo Vyššiu moc. Napriek tomu som mala stále problém s tým, čo som nazvala vierou v opustenie.

Chodila som na terapiu, čo mi pomohlo lepšie chápať dynamiku tejto citovej prekážky. Získala som nové nástroje a zručnosti, čo mi pomohlo v mojom vzťahu s inými, ale občas ma strach priťahoval k starému správaniu, o ktorom som vedela, že je príliš veľký pre danú situáciu.

Jedného dňa som sedela na stretnutí Al-Anon a počúvala ostatných, ako hovoria o odstránení charakterových chýb a dostala som nápad. Predtým som si vždy myslela, že chyba sa má odstrániť ako pri operácii – niečo vyrezať, odstrániť to, teda chladné a jasné odstránenie problematickej charakteristiky. Vtedy ma napadlo, že táto chyba nemusí byť zničená alebo prudko odstránená, musí jednoducho ustúpiť.

Keď som takýmto spôsobom rozmýšľala o osobnej zmene a o kroku šesť a sedem ako o procesu ústupu, oslobodilo to moju tvorivosť a miernosť v uzdravení mojej bolestivej časti. Viera v opustenosť už u mňa nefunguje. Keď som urobila túto analógiu a porovnala ju s biznisom, uvedomila som si, že spoločnosť nevyvedie svojho zamestnanca von a potom ho odstrelí. V biznise je to tak, že ak niekto zo zamestnancov odchádza do dôchodku, pozvú ho na rozlúčkový obed. Na tejto oslave mu vzdajú poctu a dokonca sa tam žartuje. Oceňuje sa hodnota minulého správania zamestnanca a jeho prínosu pre spoločnosť. Odchádzajúci zamestnanec dostane dar za dlhoročné a verné služby. Odchádzajúci zamestnanci dostanú uznanie, úctu, poďakovanie a potom môžu odísť.

Toto je podľa mňa proces, akým postupovať pri kroku šesť a sedem. Opúšťam svoju vieru v opustenosť. S priateľmi, ktorí ma poznajú a vedia o tomto mojom probléme, usporiadam “rozlúčkový obed”. Môžeme sa smiať na veciach, ktoré som v minulosti robila práve v tejto oblasti. V skupine Al-Anon môžem hovoriť o tom, že som pochopila, akú úlohu hrala táto stará viera v mojom živote a o svojej ochote vzdať sa jej. Dokonca si môžem niečo kúpiť na znamenie toho, že som jej vzdala, povedať “ďakujem” a “zbohom”. Viem, že sa s týmto “priateľom na dôchodku” môžem ešte stretnúť, ale nemusím sa kvôli tomu hnevať ani sa báť. Môžem si len pripomenúť, že raz sme spolu pracovali, ale dnes už to tak nie je.

Diane W., Maryland

Niekto zvláštny

“Veľmi som sa hanbila za svoje portorikánske dedičstvo”

Keby ste mi pred pár rokmi povedali, že dokážem zostať normálny aj vtedy, keď budem počas Vianoc nezamestnaný, povedal by som, že ste sa zbláznili. Predtým, než som spoznal Al-Anon, by ma táto skúsenosť zahnala do depresie kvôli mojej neschopnosti počítať vo svojom živote aj s inými a dovoliť samému sebe byť milovaný napriek svojich ťažkostiam. Bol to jeden z účinkov toho, že som vyrastal v rodine obklopenej chorobou alkoholizmu. Dnes sa rozhodujem, že nie som obeťou svojich starých spôsobov správania a reagovania.

Keď som so svojim sponzorom prešiel krok štyri a päť, zistil som, že ma iní môžu mať radi aj keď nemám prácu, vzdelanie, mzdu alebo majetok. Pomocou nástrojov Al-Anon sa stále viac dostávam z deformovaného vzťahu, ktorý som mal voči sebe a voči ľuďom okolo mňa. Veľmi sa mi páči tá časť v knihe Plán pokroku, ktorá hovorí o láske a o tom, ako môžu pomôcť nástroje Al-Anon “uzdraviť našu schopnosť dať a prijímať lásku zdravým spôsobom”. Vďaka tomuto spoločenstvu u mňa v tejto oblasti došlo k významnému duchovnému rastu.

Krok po kroku sa môj život začal zlepšovať a to hlavne vďaka zlepšenému postoju a hlbokému vnímaniu toho, že budem v poriadku, keď urobím to, čo treba. Neverím tomu, že keby som sedel doma, práca by mi sama prišla zaklopať na dvere. Musím vydláždiť cestu. Zvládnem aj obdobie, v ktorom som na tom finančne dosť zle. Je veľa ľudí, ktorí ma majú radi a ktorým na mne záleží. A aj keby ma druhí nemali radi, ja sa napriek tomu môžem mať rád.

Keďže som nikdy nemal brata, som vďačný Al-Anon aj za priateľstvo mojich bratov v tejto skupine. Mám rád aj svoje sestry, ale mať týchto priateľov mužského pohlavia mi pomohlo naplniť duchovné prázdno. Obohatilo to môj život nad očakávanie. Boli úžasným zdrojom podpory a povzbudenia v mojom rastúcom prijímaní samého seba ako človeka, ktorý je hodný lásky a priateľstva.

Dlho som sa bál ľuďom ukázať, kto vlastne som z obáv, že ma nebudú mať radi. Veľmi som sa hanbil za svoje portorikánske dedičstvo. Pretože sme mali v rodine pijana, nútili nás, aby sme požiadali o verejnú pomoc. Kvôli týmto dvom veciam som bol ako dieťa presvedčený o tom, že naša rodina si zasluhovala menej úcty a lásky ako ostatné. Toto bola hrozná lož, s ktorou som sa dokázal vyrovnať v Al-Anon. Nepotrebujem kvôli tomu robiť nijaké zvláštne oznamy, ale nemusím to ani držať v tajnosti. Nemám sa za čo hanbiť. Som hodný lásky.

Som veľmi vďačný za všetkých tých, ktorí ma nabádali, aby som prišiel aj na ďalšie stretnutie a boli šťastní, keď ma tam každý týždeň videli. Nikdy by som si nebol pomyslel, že veci, ktoré som všemožne skrýval, ako môj portorikánsky pôvod, budem môcť niekedy prijať ako niečo, čo ma robí jedinečným ako každého iného človeka. Moji priatelia si myslia, že je to super. Krôčik po krôčiku mi moja Vyššia moc ukazuje, že pre každého človeka na svete je dostatok lásky a priateľstva!

Gene R., Massachusetts

Myšlienky

Nie je to náklad, pod ktorým padáš; je to spôsob, akým ho nesieš. (Spravodaj Lifeline, Indiana)

Skutočný priateľ je niekto, kto je pri tebe vtedy, keby bol radšej niekde inde. (Len Wein)

Ide o to, čo sa naučíš, keď to už všetko vieš. (John Wooden)

Najväčšia odmena za prácu je príležitosť robiť viac. (Jonas Salk)

Cesta, ktorú som dostala

V Al-Anon som deväť rokov a bol to veľmi dlhý a namáhavý proces, kým som dosiahla pokoj. Do Al-Anon som prišla preto, lebo môj manžel veľmi pil. Očakávala som, že sa zázračne uzdraví; namiesto toho som našla úžasný spôsob, ako žiť. Moja sponzorka a veľmi dobrá priateľka ma povzbudila, aby som vykonávala službu na rôznych úrovniach a zistila som, že získavam naspäť istotu a sebahodnotu. Moje manželstvo bolo zničené, no napriek tomu som mala pokoj.

Asi po dvoch rokoch som sa vrátila do práce. Hľadala som pre manžela pomoc, no on sa rozhodol, že radšej odíde. Zostala som s dcérou sama. Bála som sa toho, ale manžel bol čo sa týka financií zodpovedný a za to som bola veľmi vďačná. S pomocou Al-Anon a mojej Vyššej moci, ktorú som sa rozhodla nazývať Boh, som trikrát zmenila prácu. Môj manžel pil aj naďalej; prechádzali sme rôznymi krízami. Zakaždým som si musela uvedomiť, že s tým nič neurobím a tak som ho nechala a vložila do rúk Vyššej moci. Nič z toho nebolo ľahké a vyžadovalo si to veľa stretnutí, telefonátov a modlitieb.

Prešlo niekoľko rokov. Choroba môjho manžela napredovala a zdalo sa, že nemá nijaký význam ďalej v tom pokračovať. Vedela som, že nebudem žiť normálnym životom, preto som premýšľala nad právnym poradcom a nad tým, že začnem žiť svoj život. Manžela zatkli a opäť som sa jeho, aj celej situácie musela vzdať. Rozhodol sa pre poradenstvo a jeho Vyššia moc ho viedla k tomu, aby nepil.

Na svojom programe som musela pracovať rovnako tvrdo, ak nie ešte tvrdšie. Na svoje veci som sa musela pozerať ináč, neočakávať nijaké nereálne veci a udržať si v živote rovnováhu. Začali sme sa spoznávať v stave, kedy nepil, chodili sme na schôdzky, navštevovali sme rodinné oslavy, chodili sme spolu na dovolenky. S dcérou nadviazal nový vzťah. Znovu som sa ho učila milovať a pomaly, krok po kroku sme znovu začali budovať naše životy.

Tri roky sme objavovali nový spôsob života, milovania a rodinného života. Potom, bolo to druhého apríla, musel ísť manžel do nemocnice. Mal aneuryzmu a povedali mi, že jeho mozog je na 95 % mŕtvy a pravdepodobne to neprežije, no ak by prežil, bola by to len živá mŕtvola na prístrojoch a ja by som mala rozhodnúť o jeho ďalšom osude. Ako sa to mohlo stať? Nemôže to byť pravda. Prečo teraz? Práve sme oslávili jeho 44. narodeniny a nasledujúci víkend sme pripravovali veľkonočné oslavy. Musel sa stať nejaký omyl. Opäť som stála pred rovnakým rozhodnutím; musela som sa ho vzdať a tento raz navždy. Nechcela som to urobiť. Boh mi toto rozhodnutie zobral, ako to už urobil v minulosti veľakrát. 3. apríla zomrel. Prečo to Boh dopustil? Boli sme spolu opäť šťastní a teraz tak rýchlo odišiel. Všetko sa mi to zdalo neskutočné. Počas celého nasledujúceho obdobia mi boli moji priatelia z Al-Anon podporou, silou a oporou.

Naša dcéra bola objednaná na operáciu kolena 20. mája. Bolo to ťažké, ale potrebné. Jej otec by na tej operácii trval. Verím, že bol s ňou na operačnej sále. Operácia dopadla dobre, podobná bola aj prognóza. Aj v tejto situácii pri nás stáli priatelia z Al-Anon tak, ako to bolo vtedy, keď mi zomrel manžel.

Odvtedy prešlo niečo viac ako päť mesiacov a stále si kladiem otázku, prečo sa to stalo. Chýba mi, že sa s ním nemôžem porozprávať, chýba mi jeho úsmev, objatia. Často plačem. Sú to slzy šťastných spomienok, straty a niekedy aj sebaľútosti. Viem, že je ťažké plne zodpovedať za účty, dom, auto a školné, ale s pomocou môjho programu tomu budem čeliť. Každý týždeň navštevujem štyri alebo päť stretnutí, telefonujem, čítam literatúru Al-Anon a cítim sa, akoby som bola opäť na začiatku. Chodím do práce, robím domáce práce a snažím sa byť k sebe dobrá tým, že robím veci, z ktorých mám radosť. Je to nový začiatok. Mám problém dôverovať Bohu a hnevám sa naňho. Dnes sú mojom Vyššou mocou ľudia v Al-Anon tak, ako to bolo pred deviatimi rokmi.

Som vďačná za čas, kedy sme boli s manželom spolu, ale ako človek si prajem, aby to tak bolo zostalo navždy. Jeho náhla smrť mi neustále pripomína, že mám k dispozícii len ten dnešný deň a chcem ho naplno využiť. Nikdy by som sa nerozhodla stať sa vdovou, ale bola mi daná práve táto cesta, po ktorej mám kráčať a som vďačná za to, že po nej nemusím ísť sama.

Rita H., Pennsylvania

Jednoduchá odpoveď

“Odpoveďou je jednoducho Al-Anon”

Dnes mi život naplnila úľava, nádej, radosť a zábava. Konečne po rokoch bolesti ako dieťa alkoholika a rozvedená manželka alkoholika závislého na drogách, som slobodná. Al-Anon mi pomohlo objaviť, že existujú aj iné možnosti ako na ceste životom stále do niečoho kopať a kričať. Už viac nemusím znovu vytvárať vojnovú existenciu, ktorú som poznala v tom, že som stále pred ľuďmi niečo hrala, chodila som na miesta a robila veci, ktoré moju chorobu len podporovali. Po 35 rokoch, kedy som bola stratená a bezcieľne som sa túlala a hľadala únik zo svojho zmätku, bolesti a vnútorného nepokoja, Al-Anon prekonal steny moje nenávisti, strachu, viny a beznádeje.

Som doma, som slobodná, všetko mi už vychádza na ružovo! Nie celkom. Na mojej ceste uzdravenia objavujem rôzne udalosti, výzvy a skúsenosti. Práca, ľudia, pocity, veci, ktoré tvoria život, sa neustále menia. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, práca a hry sa menia, menia sa aj životné situácie a život všeobecne je plný prekvapení. Niekedy je to ako vánok, inokedy sa vynára strach, pochybnosti a neistota a všetko sa skomplikuje. Tak čo je dnes také iné? Kde je všetka tá úľava, nádej, radosť a zábava, o ktorej som hovorila?

Odpoveď je jednoduchá. Je to Al-Anon. Praktizovanie krokov programu Al-Anon každý deň ma privádza k hlbokému pochopeniu toho, že život je proces. Nie je nijaká vojna, ktorú treba vyhrať, nijaká odpoveď, ktorú treba nájsť, nijaká magická formulka, ktorá prinesie jednoduché, všemocné riešenie. Keď prechádzam každým dňom, vidím, že kvalita a hodnota toho dňa leží v tom dni samotnom. Program Al-Anon mi dáva nástroje, aby som si vybrala, ako budem k danému dňu pristupovať, čo urobím s ľuďmi, miestami a vecami, ktoré sa okolo mňa vyskytnú, ako budem reagovať, aké budem mať postoje, aké urobím uzávery.

Al-Anon ma podporuje a povzbudzuje, aby som bola každý deň tým, kým som, aby som spoznala moje vnútorné ja, aby som sa prijímala, milovala a utvrdzovala v tom, kým som dnes a zároveň vyjadrovala ochotu zmeniť sa a rásť na ceste lásky k sebe a k iným. Nie je v tom nijaké veľké tajomstvo, nič, čo by som nemohla zvládnuť, nikto ma netlačí, nijaké termíny ani očakávania – len to robiť najlepšie ako viem a jednoducho preto, lebo som tu.

Čítala som a počúvala nespočetné množstvo vysvetlení o tom, čo je Al-Anon a ako sa dotýka a ovplyvňuje veľa životov. Pre mňa je jediným platným výkladom a porozumením programu moja osobná skúsenosť, ktorú žijem a pripájam sa k ostatným, ktorí ju žijú každý deň. Len medzi nich prichádzam, zažívam ich spoločenstvo a postupom času sa sama so sebou vyrovnávam. Dostávam sa zo svojho starého spôsobu zmýšľania, nechám sa viesť srdcom a krokmi, tradíciami a ľuďmi, s ktorými som nejako spojená Vyššou mocou a silou, ktorá spôsobuje, že život stojí za to v každom okamihu dňa.

Diane S., Massachusetts

Postarať sa o dnes

“To, na čom dnes pracujem, je v rovnováhe”

Alkoholizmus sa dodnes v mojej rodine vyskytoval aspoň počas štyroch generácií. Nie je potrebné skúmať to v našej rodinnej histórii ešte hlbšie.

Neviem, kedy som to prestala rátať, myslím, že sa to stalo vtedy, keď som toho už mala dosť. Stále som sa k tomu vracala. Je to také jednoduché! Stále som chodila na stretnutia a v Božom čase som uvidela svetlo.

Dnes viem, že ak budem naďalej chodiť na stretnutia, slúžiť a starať sa o dnešok, budem v poriadku. Starať sa o dnešok zahŕňa veľa podôb. Ako hovorí Helen Keller v knihe Odvaha zmeniť sa: “Vyhýbať sa nebezpečenstvu z dlhodobého hľadiska nie je bezpečnejšie ako to, keď sa mu rovno postavíme tvárou v tvár. Život je buď odvážne dobrodružstvo alebo nie je ničím.”

V súčasnosti je to so mnou tak, že väčšinou dokážem robiť správne rozhodnutia. Keď som prvýkrát na začiatku mojej liečby počula o možnosti rozhodovať sa, doslova som netušila, že možno jedného dňa dokážem robiť správne rozhodnutia. Konečne mi v hlave zasvietilo malé svetielko. Krok po kroku som postupovala dopredu. Moje obavy sa zmenšila a v Božom čase budem môcť urobiť to, čo bude potrebné k tomu, aby som žila dobrý život.

Moja potreba analyzovať každú situáciu alebo okolnosti sa zmenší, ak dokážem žiť práve teraz. Ak sa dokážem vzdať toho ostatného, takmer všetko vždy dopadne celkom dobre.

Plávať proti prúdu je v 99,9% prípadov bezcenné. Všetko, čo musím urobiť, je otočiť seba alebo situáciu naopak a zamerať sa na seba. Udržuj to v jednoduchosti, Prvé veci prvé, Zbytočne sa netráp – keď tieto slogany používam v tomto poradí, som dnes dosť stabilná na to, aby som robila správne rozhodnutia.

Dnes pracujem na vyrovnanosti. Môj celý život pred Al-Anon som trávila tak, že som sa usilovala udržať na okraji rovnováhy. Padala som, vybičovala som sa, aby som znovu vstala, ľutovala sa a končila v zúfalstve. Po mnohých týždňoch alebo mesiacoch zúfalstva som sa pretvarovala, že čokoľvek sa stalo alebo povedalo, sa naozaj nestalo, potom som si z toho robila žarty a takmer na všetkom sa neprimerane smiala. Táto metóda alebo cyklus uvažovania pokračoval mnohé desaťročia. Dnes sa viem postaviť a vrátiť sa späť do života. Aký nádherný program!

Crystal R., Rhode Island