Emocionálny kolotoč

Hoci milujem vzrušenie, ktoré vyvoláva jazda na kolotoči, kolotoč, na ktorom som sa vozila pred tým, ako som začala navštevovať Al-Anon, bol zničujúci. Už dva roky som vďačnou členkou Al-Anon. Môj manžel, ktorý abstinuje a chodí do AA, mi navrhol, aby som začala navštevovať Al-Anon. V tom čase sme žili oddelene a ja som jeho návrh prijala s odporom, pretože som nebola pripravená prijať moju rolu v úlohách, ktoré som hrala v rôznych scenároch.

Keďže som vyrastala v dome, kde sa pitie zneužívalo, žila som s pocitmi od strachu, depresie a sebaľútosti až po hnev, nenávisť a šťastie. Uprostred všetkého toho chaosu bolo aj šťastie! V dôsledku všetkých emócií, ktorými som bola prepchatá, začala som mať zdravotné problémy, ktoré by sa dali pripísať stresu. Roky som chodila do školy a pracovala so stuhnutou hornou perou a s úsmevom, kým sa celé moje vnútro búrilo. Časom som získala ostrý jazyk a vypestovala si nedostatok súcitu s alkoholikmi.

Počas obdobia, keď sme žili oddelene, som citovo stroskotala a pomstila sa svojmu manželovi, čím sa všetko ešte zhoršilo. Zmierenie sa neobišlo bez zmien v správaní. Keď sme opäť začali spolu žiť, manžel bol aktívnym členom AA. V tom čase už som vedela o Al-Anon, ale nenavštevovala som ho a cítila som sa mizerne. Vtedy sa mi konečne otvorili oči – začala som chodiť na Al-Anon, našla som si sponzora a začala som sa zaujímať o ľudí okolo seba. V našom manželstve teraz dokážeme spolu komunikovať a vytriezvenie nám prinieslo veľa pokoja.

Moja vďačnosť Al-Anon je nezmerateľná, keď som získala súcit voči alkoholikom a schopnosť nechať ich žiť a učiť sa z vlastných chýb.  Môj hnev, strach, depresia, sebaľútosť a rozhorčenie sa rozptýlili a v súčasnosti tvorí väčšiu časť môjho života šťastie a vyrovnanosť. Niekedy sa pošmyknem, ale už sa to veľmi zlepšilo. Som vďačná za svojho manžela, ktorý ma prvý nasmeroval do Al-Anon, ďalej svojim sponzorom a priateľom v Al-Anon, ktorí sú úprimní, láskyplní a ktorí ma podporujú a povzbudzujú.

Tiež mi pomáha literatúra Al-Anon. Každý mesiac čítam časopis Forum od začiatku do konca a takisto si denne alebo aj častejšie čítam knižku One Day At A Time (Deň po dni) v závislosti od toho, ako veľmi ma premáhajú emócie. Vynikajúce publikácie sú aj Al-Anon Faces Alcoholism (Al-Anon čelí alkoholizmu) a Dilemma of the Alcoholic Marriage (Diléma alkoholického manželstva). Literatúra Al-Anon uvoľňuje stres a to hlavne vtedy, keď som pod veľkým tlakom a nemôžem sa skontaktovať so svojim sponzorom alebo inými priateľmi z Al-Anon. Nezáleží na tom, či ste medzi nami nováčik alebo ste dlhodobým členom Al-Anon; neprestaňte medzi nás chodiť!

Debbie K., Massachusetts

Potreboval som skupinu

Chvíľu som sedel v ohromujúcom tichu. Poradca na závislosti mi práve povedal, že potrebujem skupinu. Lenže ja som za ním kvôli tomu neprišiel. Problém mal môj syn, nie ja. Predchádzajúci večer sa nám s manželkou syn priznal, že už dlhší čas pije. Nemyslel si, že je na tom až tak zle, ale ja som mal iný názor. Vedel som, že keď každý večer vypije šesť plechoviek piva, na stredoškoláka to je určite zneužívanie alkoholu.

Keď sme sa na tom zhodli, išli sme spolu za poradcom pre drogové závislosti, ktorému som dôveroval. Myslím, že môj syn chcel naozaj v tomto bode pomoc, pretože mi dovolil, aby som jeho problém objavil. Ale keď sa s nami poradca rozprával oddelene, dočkal som sa prekvapenia. Poradca ma zavolal ešte raz na záverečný pohovor. Povedal mi, že môj syn pravdepodobne nie je alkoholik. Keď mi to povedal, uľavilo sa mi. Ale potom dodal, že potrebujem chodiť do skupiny.

Najprv som to nechápal, ale pomaly mi to začalo dochádzať. Áno, bol som dieťa alkoholika. Môj otec na alkoholizmus zomrel. Aj ja som mal problém s pitím. Nakoniec mi poradca vysvetlil, čo to znamená byť dospelým dieťaťom alkoholika. Nebola to moja chyba, ale naučil som svojho syna veľa vecí týkajúcich sa správania, ktoré súviseli s vyrastaním v alkoholickom domove. Toto správanie som poznal najlepšie a nevedome som ho preniesol na svojho syna.

Od môjho rozhovoru s poradcom uplynuli viac ako tri roky. Odvtedy som členom skupiny Al-Anon pre dospelé deti alkoholikov. Moje uzdravovanie sa deje postupne a viem, že rastiem. Poradca mal pravdu. Potreboval som skupinu, skupinu s dvanástimi krokmi. Pre mňa to bola skupina Al-Anon pre dospelé deti alkoholikov a som veľmi rád, že som ju našiel!

Larry L., Vermont

Za maskou

Som dospelá dcéra alkoholika. Snáď som dospelá, ale určite nie preto, že mám 20 rokov, ale kvôli skúsenostiam, ktoré som prežila. Keď som mala deväť rokov, zomrel mi otec a moja matka začala piť.

O chorobe alkoholizmu som nevedela nič. Rýchlo som dospievala a robila som všetko možné, aby som v tom matke zabránila. Do školy som odchádzala s úzkosťou v srdci a domov som sa vracala so strachom, čo ma tam čaká. Nehody, nemocnice, ponižovanie a komplexy menejcennosti – to všetko bolo súčasťou môjho dospievania. Keďže som vyrastala v ekonomickej a psychologickej neistote, získala som skreslený pohľad na život.

Ako príkladné najstaršie dieťa som na seba musela prevziať celú zodpovednosť za môjho malého brata, domácnosť a matku. Takto som napĺňala všetky úlohy, ktoré bolo potrebné v rodine zastať. V porovnaní s ostatnými som sa cítila škaredá, osamelá, menejcenná. Potrebovala som náklonnosť a bezpečie. Veľmi som si želala normálnu rodinu.

Jediné, na čo som myslela, bola moja matka. Kontrolovala som jej život, viedla ju a dokonale som ju vo všetkom nahrádzala. Ako čas plynul, jej alkoholizmus sa zhoršoval. Začala byť násilnícka a bila nás. Do školy som chodila s modrinami a škriabancami, ale vždy som sa usmievala, aby som všetko zakryla. Keď som nebola doma, nosila som masku a vždy som sa usmievala, no vo svojom vnútri som sa veľmi líšila od svojich spolužiakov a ich hlúpych detských problémov. Veľmi som sa hanbila, aby som niekoho pozvala domov a tak som svoje najlepšie roky prežila sama vo vojne s fľašou.

Keď som mala 16, cítila som sa stará; bola som unavená životom a uvedomovala som si, že všetky moje obete boli zbytočné. Vtedy som si uvedomila, že nad alkoholom som bezmocná. Jedného dňa zobrala jedna dobrá priateľka moju mamu na AA a znovu sa zrodila nádej na vytriezvenie. Mňa poslali do skupinky Al-Anon bez toho, aby som vedela, prečo tam idem. Príbehy, ktoré som tam počula, mi dali neuveriteľnú silu. Ich program bol zaručeným sprievodcom a členovia Al-Anon boli ako rodičia, ktorých som nikdy nemala.

Matka chodila na AA asi dva roky bez toho, aby to prinášalo nejaké očividné výsledky. Potom sa rozhodla, že tam viac chodiť nebude a ďalej si pôjde vlastnou cestou. Aj dnes sa ešte stále nachádza uprostred svojho problému, ale ja som po štyroch rokoch navštevovania Al-Anon pochopila, že mám právo a dokonca povinnosť žiť si svoj život. Túto chorobu som prijala, citovo som sa od nej odpútala a našla som trochu vyrovnanosti. Za to ďakujem Al-Anon a priateľom, ktorí sú mi stále nablízku.

Naučila som sa, že nemôžem zmeniť životy iných, iba svoj vlastný. Preto som sa rozhodla, že budem študovať, pracovať, zabávať sa a konečne myslieť na niekoho, koho som stále zanedbávala – na seba. Hoci moja skúsenosť zanechala na mne jazvy a ohromnú prázdnotu, považujem ju za pozitívnu, lebo mi poskytla príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí sú ako ja a nájsť odvahu zmeniť to, čo môžem. Moja matka si vybrala vlastnú cestu, ale keby sa raz znovu rozhodla požiadať ma o pomoc, budem tam pripravená začať odznova.

Muriel, Taliansko

Maličký vlnený kabátik

Stalo sa vám niekedy, že keď ste zacítili nejakú vôňu alebo zápach, zrazu ste si jasne spomenuli na niečo, čo sa stalo dávno v minulosti? Minule som prala. Keď som otvorila pračku, prenikla ma vôňa  mokrej vlnenej deky. Zmrazilo ma, keď mi myseľ zaplavili spomienky na túto vôňu. Bolo to, akoby sa zrazu otvoril priehradný múr a zaplavila ma obrovská prílivová vlna.

Keď som bola malá, bývali sme v Škótsku a spomínam si, ako sme stávali na konci našej ulice Kestral Crescent spolu s mamou a bratom Jánom. Pršalo. Myslím, že v Škótsku pršalo stále. Opierali sme sa o nízky múr a tri pári očí nespúšťali pozornosť zo svetla obývacej izby v dome č. 42. Čakali sme tam v nádeji. Zhasne svetlo? Ak áno, uľaví sa nám. Potom počkáme ešte pol hodiny, pokiaľ opilec tvrdo zaspí, aby sme sa opatrne vplížili do nášho domu, do svojich postelí ako zlodeji.

A tak sme tam čakali a dávali pozor – ako každú sobotu večer. Niekedy nemáme také šťastie, ako je to aj dnes, keď je stále zažnuté. A tak tam čakáme už celú polovicu noci. Ale dnes je zima a vlhko. Nevrlá noc. Ofina sa mi prilepila pevne k čelu a po vlasoch mi steká dážď, potom kvapky stekajú na koniec nosa a kvapkajú dole. Hrám sa sa s nimi – chytám ich jazykom a do rúk.

Mám na sebe maličký dvojradový vlnený kabátik. Myslím, že je hnedý alebo sivý a je veľmi ťažký, lebo je celý presiaknutý dažďom. Keby sme mali aspoň dáždnik alebo aspoň maličký klobúčik, neboli by sme takí mokrí. Vôňa z mokrého kabáta mi stúpa nie len do nosa, ale aj do mojich mozgových buniek hlboko, kde žijú moje spomienky, a do tej najvnútornejšej časti môjho srdca.

Cítim sa veľmi unavená. Je neskoro; som hladná a je mi zima. Chcela by som si ľahnúť na chodník a oddýchnuť si, ale nemôžem, lebo musím dávať pozor, či nezhasne svetlo. A tak tam všetci traja stojíme ruka v ruke ako lode v noci, ktoré hľadajú bezpečné svetlo majáka.

Následky, ktoré prinieslo to, že sme vošli do domu, kde ten násilnícky a iracionálny opilec ešte nespal, sú príliš premáhajúce na to, aby som o nich premýšľala. Nebolo treba veľa, aby sa “naštartoval”. Mohla som dostať bitku za to, že mám mokrý kabát, alebo to mohla schytať mama za to, že nemáme doma čaj. Moja sestra bola múdra; odišla. Sadla na autobus a ufujazdila celkom sama. Pošle pre mňa!

Ak svetlo čoskoro nezhasne, musíme začať rituál vyklopkávania na dvere susedov. Nenávidím to! Matka povie: “Dobrý večer, pani Gradová, mohla by som u vás s deťmi prenocovať? Hugh sa trochu napil a nemôžeme ísť domov.”

Pani Gradová bola dobrá žena; obyčajne nám dovolí prespať v obývačke na zemi a ráno nám uvarí čaj. Veľakrát videla mamu s monoklom a dobre vie, čo by to pre nás znamenalo, keby nás poslala preč.

Do kelu! Ešte stále sa tam svieti! Naozaj by som si priala, aby sme mali dáždnik, alebo ocka, ktorý by nás mal rád.

Nuž, staršia sestra po mňa naozaj poslala a priviedla ma do nového domova a lepšieho života.

Dnes mám syna, ktorý má 21 rokov a je alkoholik rovnako ako môj otec. Bolesť synových problémov ma priviedla k dverám Al-Anon, kde som sa naučila brať zodpovednosť len za vlastné činy, kde sa učím žiť deň za dňom a tešiť sa z každého momentu, kde som sa naučila  nie len vzdať sa svojho syna, ale vzdať sa aj bolestivých spomienok na moje detstvo. Al-Anon ma naučil, že jediná vec, ktorú môžem zmeniť na svojej minulosti, je môj postoj k nej. A tak rozpoznávam bolesť z minulosti, prežívam ju a potom sa jej vzdávam.

Sheila T., Connecticut

Prelomenie šablóny

Vyrastanie v domove alkoholika bolo extrémne bolestivé. Dobre si pamätám na ilúzie, v ktorých som žila. Jedného dňa konečne príde princ na bielom koni a všetko bude normálne. Ešte v mladom veku som sa rozhodla, že viac nebudem žiť v tom chaose a bolesti. No keď som skončila strednú školu, začala som sa priateliť s chlapcami a uvedomila som si, že vo svojich vzťahoch prežívam veľa bolesti. Vedela som o Al-Anon a sporadicky som tam počas dvoch rokov zašla. Chodila som tam preto, lebo som sa nechcela vydať za alkoholika.

Napokon som sa zoznámila s mužom, s ktorým som potom tri roky chodila. Spôsob, ako sa ku mne správal, ma ničil a obviňovala som ho z každej mojej bolesti a hnevu. Všetku vinu som nachádzala v ňom. Sťažovala som sa, sekírovala ho a snažila sa ho zmeniť.

Jedna skúsenosť sa týkala jeho sestry. Prišla som k nim na návštevu a môj priateľ pracoval vonku. Keď som tam bola, zavolala mu sestra a chcela sa s ním rozprávať. Povedala som jej, že je vonku a spýtala som sa, čo potrebuje.  Ona to vzala negatívne a začala byť veľmi nevraživá. Nechápala som. Cítila som, akoby na mňa bezdôvodne zaútočila. Keď som o tom povedala môjmu chlapcovi, moje pocity si vôbec nevšímal a obvinil ma z toho, že som sa k jeho sestre správala drzo. Začala som plakať a v zúrivosti som naňho kričala. Bolo to, akoby všetok hnev a rozhorčenie, ktoré sa vo mne časom usadili, teraz vychádzali von. Odchádzala som s tým, že sa už nikdy nevrátim tak, ako to robil môj otec, keď sa pohádal s mamou.

Po niekoľkých dňoch, keď som strávila veľa času pri telefóne v rozhovoroch s členmi Al-Anon a svojim sponzorom, som si uvedomila, že som reagovala prehnane. Očakávala som od neho viac, ako bol schopný pre mňa urobiť. Takýchto citových výlevov s plačom a hnevom bolo viac, lebo nereagoval tak, ako som chcela. Zakaždým som chcela, aby ma utešoval, miloval, prijímal a počúval. Chcela som, aby naplnil prázdnotu, ktorú som mala vo svojom vnútri. Bola som presvedčená, že šťastnou ma musí urobiť nejaký človek. Keď moje očakávania nesplnil, vždy som našla spôsob, ako ho zraniť a nakoniec sa mi začal vzdiaľovať. Veľmi som sa bála toho, že ma nechá a začala som na ňom úplne lipnúť. Nakoniec sa rozhodol, že potrebuje mať priestor pre seba a vyžadoval si odstup.

V tomto období som začala navštevovať Al-Anon častejšie a po troch rokoch som konečne získala sponzora. Vedela som, že sa konečne musím postaviť tvárou v tvár prázdnote, ktorá je v mojom vnútri. S pomocou sponzora a podporou ostatných členov Al-Anon som sa neochotne donútila k tomu, že som na ňom prestala lipnúť. Nevedela som, čo mám so sebou urobiť. Nemala som nijakých iných priateľov, pretože som sa od nich izolovala a stratila som všetky kontakty alebo sa stiahli oni kvôli mojej posadnutosti s mojim chlapcom. Nemala som vlastnú identitu.

Napĺňanie tejto medzery bolo bolestivé. No bola som vďačná za to, že som konečne pochopila svoj nedostatok zodpovednosti za samú seba. V mojej mysli to bol môj chlapec, ktorý spôsobil, že môj život bol bolestivý a mizerný. Nedokázala som prijať svoju bezmocnosť nad ním a nad jeho správaním. Očakávala som zdravé správanie od nezdravej osoby. Môj život sa naozaj stal nezvládateľným. Moje popieranie začalo ustupovať, keď som začala pracovať na druhom a treťom kroku a ich skutočný význam som začlenila do môjho uzdravovania. Dnes viem, že nemôžem urobiť nič preto, aby som niekoho zmenila. Keď som svoju pozornosť upriamila na seba a naplnila to prázdno, ktoré bolo vo mne, začala som sa menej znepokojovať o správanie môjho chlapca. Bola som úprimnejšia a schopná vidieť, kde som urobila chyby a ďalej som robila nápravné kroky. Dnes naozaj dokážem lepšie prijímať ostatných, pretože sa učím milovať a prijímať samú seba. Bude to trvať ešte nejaký čas, kým naplním prázdnotu, ktorá je vo mne, ale tá medzera sa vďaka Al-Anon neustále zmenšuje.

Hoci som sa snažila vyhnúť sa bolesti v manželstve, stále zapadám do šablóny, ktorú mi určili moji rodičia bez toho, aby si to uvedomili. Som vďačná Al-Anon a mojej Vyššej moci za to, že mi to ukázali skôr, ako som mohla celý svoj život prežiť v popieraní, bezmocnosti a bolesti. Šablóna sa prelomila.

Sussette M., Mississippi

Oznámenie o narodení

S radosťou vám oznamujem narodenie 35-ročnej hnedovlasej modrookej dospelej ženy z Halifaxu – mňa. Narodenie, spojené s rôznymi komplikáciami, trvalo päť rokov a bolo možné len vďaka milujúcej pomoci programu Al-Anon a jeho členov.

Neviem, čo so mnou bude, keď vyrastiem a sústreďujem sa na to, čo chcem, ale po prvýkrát v živote konečne viem, čo sa mi páči a čo sa mi nepáči. Najdesivejšia vec v súvislosti s tým, že sa stávam sama sebou je skutočnosť, že musím prijať to, že niektorí ľudia ma budú mať radi a iní nie.

Na svoje prvé stretnutie som prišla ako dobré dievča, aby som zistila, aké triky sa môžem naučiť, aby som udržala svojich práve vytriezvených rodičov v stave triezvosti. Nevedela som, že môj manžel, s ktorým som žila už desať rokov, bol alkoholik, hoci bol vo väzení, mal veľa dopravných nehôd, vzali mu vodičák, prišiel o zamestnanie a keď sa napil, bol ku mne a iným chronicky násilný. Trvalo mi tri mesiace, kým som si to uvedomila a uvedomila som si aj to, že ho vlastne vôbec nemilujem.

Pripadalo mi, že členovia Al-Anon sa smejú trochu bláznivo a do mojej situácie sa veľmi nehodia, ale uľavilo sa mi, keď som sa dozvedela, že pitie alkoholika nebola moja vina – nikdy. Ja som to nezapríčinila, nemôžem to kontrolovať, ani vyliečiť.

Iritovali ma stretnutia, ktorých základom bolo dvanásť krokov a tradícií a všetky ostatné rušivé veci. Každý týždeň som si tam prišla pre svoju hodinku duševného zdravia. Tá jedna hodina bol jediný čas a miesto, kde som sa v celom svojom živote cítila bezpečne. Celkom som na nej bola závislá.

Moje popieranie bolo také silné, že som si naozaj myslela, že som tento program v prvom roku celkom pochopila. Bol to zlom, keď som si uvedmila, že môj manžel bol alkoholik a jeho choroba rýchlo napredovala. Myslela som si, že už to mám. Keď som sa stala pokladníčkou v Al-Anon, myslela som si, že som práve zmaturovala.

V druhom roku som zažila šok, keď som si uvedomila, že môj brat má problémy s drogami a alkoholom. Myslela som, že ten problém ma len jeho manželka. Ďalej tam bol môj ďalší brat, moji starí rodičia, štyria strýkovia, teta, atď. V druhom roku  som si našla sponzora.

V treťom roku som sa stala jednou z vedúcich, ktorí sa pri vedení striedali, a šokovalo ma zistenie, že mám veľmi nízke sebahodnotenie. Otočila som sa od získavania všetkých možných pznatkov o manželke alkoholika k zisťovaniu všetkého možného o dieťati dvoch alkoholikov. Zistila som veľa vecí o systémoch rodiny alkoholika z pohľadu dieťaťa. V tomto treťom roku som začala pracovať na vnútornom dieťati a väčšinou som sa bála, bola som smutná a aj nahnevaná. Niekedy som chcela ujsť a už nikdy viac nič necítiť. Vynechala som niekoľko stretnutí, aby som zistila, aké to bude. A zistila som to.

Cítila som, akoby som sa vznášala vo vesmíre v prázdnote. Nechcela som žiť tak, ako som žila predtým, ale nevedela som, čo ma čaká. Moja odvaha prichádzala z prijímania pomocnej ruky ostatných členov Al-Anon. Bolo pre mňa pripravenej veľa pomoci, ale musela som o ňu požiadať. Praktizovala som slogan Deň po dni a To bolo vtedy, toto je teraz. Každý týždeň som navštevovala tri stretnutia, a nie jedno. V tomto treťom roku som začala svoj život zvládať, začala som sa pekne obliekať a dbať o seba.

V štvrtom roku som sa stala vedúcou skupiny, začala som sa tejto službe naozaj venovať a cítila som, akoby som zase začala klesať ku dnu. Zrazu som sa znovu cítila odporne a bolo to po roku úžasného napredovania. Neskôr som si uvedomila, že rastiem.

Udržiavala som pravidelný kontakt s ostatnými členmi, chodila som na stretnutia, čítala som si doma. Svoje deti som vychovávala sama a borila som sa s každodennými problémami, ktoré prinášal život. Snažila som sa zamerať svoju pozornosť na seba a dať si povolenie robiť čokoľvek, čo budem potrebovať, aby som sa cítila dobre a bezpečne a to po celý čas, nie len na stretnutiach.

Môj piaty rok priniesol veľa problémov a zármutku, ktorý som nikdy predtým necítila. Stratila som zamestnanie, ktoré som mala deväť rokov, pri dopravnej nehode a samovražde som stratila členov rodiny a intímne vzťahy. Takisto som stratila záujem pekne sa obliekať a dbať o seba. Už viac som nepotrebovala prejavovať svoju existenciu.

Al-Anon som začala navštevovať ako veľmi jednoduchá osoba, potom som začala viac a viac žiariť a teraz som znovu jednoduchá. Ale je v tom rozdiel. Predtým som bola jednoduchá, aby som sa skryla v dave, aby som splynula s tapetou a aby som mohla manipulovať. Cítila som sa nevýrazná, ale mocná. Teraz som jednoduchá preto, lebo som prijala skutočnú samu seba, ktorá vyplávala na povrch. Už sa neskrývam. Často stojím priamo v strede diania. Niekedy sa cítim krásne, a obyčajne bezmocne. Mám nádej. Cítim sa bezpečne, lebo bez ohľadu na to, čo stratím, vždy budem mať samú seba.

Naučila som sa, že každý z nás je jedinečný. Nikdy sa nenarodil a nenarodí nikto taký, ako som ja. Mám obdarovanie, ktoré môžem rozdávať okolo seba a ktoré nemá nikto iný. Hoci je pre mňa táto novota trochu zastrašujúca, som vďačná za to, že som sa mohla narodiť.

Mary H., Nové Škótsko, Kanada

Ten, ktorý to prežil

Prežil som alkoholický domov a dve alkoholické manželstvá. Tieto skúsenosti zapríčinili, že som mal strach a zahorkol som. Dnes, vďaka pomoci Al-Anon, žijem namiesto toho, aby som len prežíval.

Môj otec ma citovo zneužíval. Stačilo, aby si vybral len zopár slov a docielil, že som sa cítil malý a bezcenný. Bol som jeho syn a preto som veril všetkému, čo povedal. Každá myšlienka, ktorá nám vojde do mysle, má svoj účinok. Keď mi povedal, že som odporný, stal som sa odporným. Keď mi povedal, že vyjadrovanie citov nie je pre chlapa, potlačil som ich a všetky tieto názory som si so sebou priniesol do svojho manželstva.

Oženil som sa so ženou, ktorá vedela, rovnako ako môj otec, citovo zneužívať. Povedala mi, že môžem byť šťastný, že ma miluje a že som taký odporný, že by ma nechcela nijaká iná žena. A tak som zostal odporným. Takisto som zostal s ňou. Tak veľmi som sa bál toho, že ma nechá, že som sa celkom upäl k bezcennému vzťahu namiesto toho, aby som zostal sám.

Počas môjho manželstva išiel môj švagor a dve sestry na liečenie. Obidve sestry objavili AA a moja matka spolu s ďalšou sestrou našli Al-Anon. Hoci som v rodine videl obrovské zmeny, držal som sa bokom v presvedčení, že ja nie som taký chorý ako boli oni. Prežíval som.

Bolesť a zneužívanie v mojom manželstve sa nakoniec stali neznesiteľné a s manželkou sme sa rozišli ako zatrpknutí nepriatelia. Dva roky som v súdnom spore bojoval o svoje dve deti. Bolesť tohto boja bola pre mňa príliš veľká a nezvládal som ju. Nakoniec som sa rozhodol, že sa svojich detí vzdám.

Navonok sa zdalo, že vždy idem na plný plyn, ale vo svojom vnútri som bol prázdny. Skákal som od jedného vzťahu k druhému. Onedlho som sa oženil znovu. Tentokrát som sa rozhodol, že všetko bude fungovať správne. Mali sme dve deti. Nemohol som sa vzdať svojich predstáv o “super otcovstve”. Keď človek dlho žije podľa svojich predstáv, potom nie je možné oddeliť realitu od fantázie. Mal som dve zamestnania, vstával som v noci, aby som nakŕmil deti, prebaľoval som ich, varil som, upratoval, pral a neustále svojej žene umožňoval, aby nemusela mať nijakú zodpovednosť.

Hoci u nás nebol problém s alkoholom, choroba alkoholizmu si k nám prerazila cestu. Občas sme išli vonku a niečo sme si vypili. Raz na Silvestra k nám prišli naši dvaja kamaráti. Podávalo sa víno a alkohol. Moja manželka sa nechala uniesť a v ten večer sa začala jej aférka s mužom, ktorý bol môj spolupracovník. Výsledkom tejto aféry bolo, že som stratil zamestnanie, domov, manželku a deti.

Nakrátko som sa nasťahoval k sestre, ktorá ma povzbudila k tomu, aby som šiel na Al-Anon. Na prvom stretnutí boli samé ženy. Voči ženám som bol zatrpknutý, ale na stretnutí som sa cítil veľmi dobre. Konečne som mal pocit, že niekam patrím a mohol som sa o sebe učiť viac. Zistil som, že môžem byť sám bez toho, aby som sa cítil osamelý. Takisto som zistil, že problémy, ktoré som mal, neboli ojedinelé. Mnohí iní mali rovnaké krivdy, bolesti a žiale. Bolo normálne mať pocity a hovoriť o nich s ostatnými.

Na Al-Anon som sa zoznámil so svojou terajšou manželkou. To, o čom som tam hovoril, ju priťahovalo. Zistil som, že pozitívne myšlienky priťahujú pozitívne myšlienky. Už som nebol odporný. Dnes obaja uplatňujeme svoje programy. Dalo nám to život, aký sme dovtedy nepoznali. Nie sme dokonalí; nepoznáme všetky odpovede, ale zaujímame sa o veci, milujeme a rastieme – deň za dňom.

Nathan J. H., Iowa

Dobrý deň

Dnes som mala dobrý deň. Krásny deň zvykol byť vzácnosťou. Vždy som dovolila, aby vonkajšie okolnosti, vrátane iných ľudí určovali, ako budem premýšľať, myslieť, správať sa a konať. Naozaj som verila, že ak som prežila dobré dopoludnie, večer bude určite nevydarený. Ak sa mi nedarilo dopoludnia, potom vyzeral zvyšok dňa rovnako. Nebolo možné, aby som s takýmto postojom zažila dobrý deň. O sebe som mala veľmi nízku mienku, často som sa cítila bezcenná a myslela som, že je to normálne. Kým otec nezačal chodiť na AA, nevedela som, že niečo nie je v poriadku. Keď som mala desať, vzali ma na stretnutie Alateen. Tí ľudia tam mi boli sympatickí, ale to bolo všetko, ako som sa do toho programu dokázala zapojiť, až kým som nemala štrnásť rokov.

Teraz som v Al-Anon, kde som nedávno prešla z Alateeen. Som veľmi vďačná všetkým, ktorí mi trpezlivo odovzdávali svoju múdrosť a lásku, keď som to najviac potrebovala. Učím sa, že som dobrý človek a nikto ma nemôže súdiť rovnako, ako ja nemôžem súdiť iných. Cez štvrtý a piaty krok som odkryla talenty, ktoré boli predtým zatienené uvedomovaním si mojich pádov. Dnes mám jasnejší obraz o tom, čo treba zmeniť a čo treba nechať tak. Moje zlyhania sa už viac u mňa nevynárajú tak, ako to bolo predtým, a nespočetné množstvo prejavov sebaľútosti prudko pokleslo. Ešte sa nemám úplne rada, ale rešpektujem sa.

Mám vzťah so svojou Vyššou mocou, ktorý funguje a ktorý som nikdy predtým nezažila. Keď som bola malá, chodila som na náboženstvo, ale v tom učení som svoju Vyššiu moc nenašla. Bola som k nej vedená druhým a tretím krokom, ako aj príkladom iných ľudí v tomto programe. Toto je uholným kameňom môjho programu v súčasnosti. Snažím sa uskutočňovať vôľu mojej Vyššej moci voči mne ako súčasť môjho tretieho kroku.

Zisťujem, že keď sa neusilujem ovládať výsledky, veci idú dobre. Väčšinou jej to musím odovzdávať, lebo ešte stále sa snažím veci kontrolovať. Takisto som objavila silu v tom, keď žijem deň po dni. Keď sa mi nedarí, viem, že je v mojej moci zmeniť môj postoj a začať mať dobrý deň bez ohľadu na situáciu. Už viac nedovolím, aby bol celý deň zničený okolnosťami. Dokonca aj vtedy, ak sa mi dnes nedarí, zajtrajšok môže byť iný.

Súčasťou môjho uzdravovania je služba. Zoznámili ma so službou v programe Alateen a stále som tam do nej zapojená. Táto súčasť môjho programu mi bráni v tom, aby som sa stala samoľúbou. Pracujem v oblasti verejných informácií a mala som prednášky na rôznych školách. Môj vek a to, že som chodila do Alateen je výhodou, keď hovorím s deťmi v školskom veku.

Dnes bol dobrý deň a ak budem svoj program uplatňovať aj zajtra tak, ako som to robila dnes, existuje vysoká pravdepodobnosť, že aj zajtra bude dobrý deň.

Margaret H., Kanada

Príďte aj nabudúce

Teta ma zobrala na prvé stretnutie Al-Anon, keď som mala osem rokov; myslím, že to bolo otvorené stretnutie. V tom veku som cítila, že život je zlý a jednoducho som sa musela naučiť, ako byť dobrá a potom to možno nebude až také zlé. Vošla som do miestnosti, v ktorej sedeli všetci tí šťastní ľudia, ktorí sa usmievali a objímali. Bola som presvedčená, že tie úsmevy sú falošné a boli milí len preto, aby k nim boli milí aj tí ostatní.

Keď som mala asi desať rokov, moja mama išla kvôli alkoholizmu na liečenie a začala navštevovať stretnutia AA. Udivovalo ma, ako veľmi sa zmenila; pripadalo mi to ako zázrak. Prišla domov šťastná a rozprávala o tom, aké úžasné je stretávanie AA. Bola som šťastná a zároveň nahnevaná; šťastná, že teraz sa začne o mňa zaujímať, ale nahnevaná, pretože mala naozaj ľutovať a byť nešťastná kvôli tomu, čo urobila mne a všetkým ostatným v našej rodine.

To, že som videla, ako AA funguje, ma povzbudilo, aby som začala chodiť do Al-Anon. Neskôr som pochopila, že Al-Anon používa rovnaký program ako AA. Mama nechodila na stretnutie AA pravidelne a počas nasledujúcich rokov sa niekoľkokrát znovu vrátila k alkoholu. Keď som mala asi 18, znovu ju hospitalizovali. Nepamätám sa, kto mi povedal, aby som išla na Al-Anon. Možno som to počula na programe pre rodinných príslušníkov, ktorý som navštevovala; už sa nepamätám. Išla som na stretnutie nováčikov, ktoré sa mi vôbec nepáčilo, lebo sa mi zdalo, že všetko, čo tam robili bolo to, že sa sťažovali a nariekali. Odvtedy sa moje chápanie zmenilo. Teraz tieto veci vnímam ako nevyhnutnú súčasť uzdravenia. Pomerne skoro som začala chodiť na pravidelné stretnutia.

Najdôležitejšia vec, ktorú som na pravidelných stretnutiach prežívala bolo to, že som bola s ľuďmi, ktorí boli ako ja, hoci boli všetci starší. V tom čase som vôbec nevedela o Alateen, ani o nijakých stretnutiach pre dospelé deti alkoholikov, o ktorých si myslím, že vtedy ešte neexistovali. Prvá vec, ktorú som pochopila, bolo to, že nemôžem zmeniť druhého človeka a že som nad alkoholikom bezmocná. Bolo veľmi dobre, že som to počula, pretože som sa veľmi usilovala nejakým spôsobom zabrániť alkoholikovi, aby pil, no moje úsilie nikdy nefungovalo. Vtedy som sa cítila ako neschopná, ale teraz niekto hovoril, že to už nemusím skúšať. Bola to obrovská úľava.

Potom som sa dozvedela, že môžem zmeniť len seba. Nanešťastie som sa usilovala zmeniť sa na dokonalého človeka, zlyhala som a po niekoľkých mesiacoch som prestala pravidelne navštevovať stretnutia Al-Anon. Rovnaký vzorec sa opakoval ďalších šesť rokov s ročnou alebo dvojročnou prestávkou uprostred, kedy som sa vždy snažila začať. Aspoňže som sa vždy vrátila späť.

Pred siedmimi rokmi, keď som mala dvadsaťpäť, som narazila celkom na dno. Na stretnutia Al-Anon som nechodila najmenej rok a pol. Zo zúfalstva som sa o to pokúsila znovu. Nešla som tam dobrovoľne, ale potom, čo som navštívila niekoľkých lekárov, kňazov a keďže som veľmi nedôverovala poradcom, ani psychiatrom, vrátila som sa tam. Tentokrát som sa pokúšala naozaj uplatňovať kroky a slogany, aj keď som si nemyslela, že to dokážem. Takisto som na stretnutia nechcela chodiť kvôli pýche a strachu – pýcha spočívala v tom, že každý uvidí, aká som chorá a strach z toho, že mi ľudia v Al-Anon navrhnú psychiatrickú liečebňu. Bála som sa ísť do nemocnice, pretože budem musieť brať lieky a stanem sa na nich závislá. Čo si potom o mne všetci budú myslieť? Chodila som na stretnutia napriek tomu, že som nechcela, aby niekto videl, ako sa trasiem alebo ako hrozne sa cítim. Mala som hrôzu zo záveru, keď sme sa držali za ruky, pretože tí, čo stali vedľa mňa asi cítili, ako sa trasiem.

Verím, že to, čo mi pomohlo najviac, bolo aplikovanie krokov a zároveň to, že som si pamätala na slogan Podarí sa to, ak k tomu budeš pristupovať jednoducho a Nekomplikuj to, keď som sa pokúšala tieto kroky praktizovať. Ak sa príliš namáham alebo o krokoch len rozmýšľam bez toho, aby som ich aplikovala, mám sklony ich komplikovať tým, že ich chcem robiť dokonale, čo je nemožné.

Je to predovšetkým moja Vyššia moc, ktorá mi pomáha na mojej ceste k uzdraveniu. Nedokážem stále veriť v Boha, ale napriek tomu sa snažím každý deň udržiavať kontakt s mojou Vyššou mocou. Pomáhajú mi v tom kroky. Už viac necítim, že život je zlý a vo svojom vnútri sa cítim oveľa lepšie.

Peggy L., Illinois

Závislosť na minulosti

V nedávnom vydaní časopisu Forum povedala nová členka Al-Anon, že to, ako ju tam prijali, bol magnet, ktorý ju tam stále ťahal späť. Tento magent, to bola mocná sila. Nikdy nezabudnem na moje prvé stretnutie dospelých detí alkoholikov v r. 1990. Aj mňa tam ťahala nejaká sila – bola som tam nútená ísť. Po emocionálnej stránke som narazila na kamenné dno.

Bolo veľmi ťažké ísť na prvé stretnutie sama. Počula som, ako mnohí ľudia hovorili, že v momente, keď vošli do miestnosti, kde bolo stretnutie Al-Anon, vedeli, že tam patria. Mne to trvalo trochu dlhšie. Keď som zdvihla ruku a dala tak najavo, že som tam nová, všetci mi zatlieskali. Pamätám sa, ako mi horela tvár, rozbúchalo sa mi srdce a pomyslela som si: Dobrý Bože, oni ma požiadajú, aby som niečo povedala. Potom som počula slová: “Netlieskame vám  preto, aby sme vás zahanbili, ale aby sme vás privítali” a potom ďalšie slová: “spôsobom, akým vás už milujeme”. Určite ma tam ťahala nejaká sila a s radosťou som tam ostala. Príliš veľa rokov som bola rukojemníčkou svojej minulosti. S trochou pomoci priateľov z Al-Anon a programu dvanástich krokov som sa mohla rozhodnúť, že zo seba strhám reťaze, ktoré ma spútavali s minulosťou. Mohla som vystúpiť z tieňa do svetla.

Môj otec bol “nárazový pijan”, čo znamenalo, že sme nikdy nevedeli, čo sa stane. Sviatky, hlavne Vianoce, boli obzvlášť zlé. Neustála nepredvídateľnosť našich dní vytvorila takmer neznesiteľné napätie, ktoré by deti nemali nikdy zažiť. Dnes viem, že moje predchádzajúce citové problémy sa týkali mojej minulosti. Neobviňujem z toho môjho otca. V skutočnosti to obraciam úplne naopak, pretože vo svojom živote potrebujem krásu. On je tak trochu mojim hrdinom, úbohým, niekedy opotrebovaným, ale je to lepšie, akoby nemal byť nijakým hrdinom. Na druhej strane existuje veľa dobrých vecí, ktoré si chcem v súvislosti s ním zapamätať – jeho pokusy pomôcť mi s domácimi úlohami a jeho hrdosť na moje schopnosti. Toto sú veci, ktoré potrebujem dať do rovnováhy na mojej váhe spravodlivosti.

V dôsledku tých prvých dní som vnímala svoj život ako ťažký a z väčšej časti taký naozaj bol. Urobila som nespočetné množstvo chýb, ale z každej z nich som sa poučila. Jedna z vecí, ktorú som sa naučila z programu Al-Anon je, že moje chyby boli výsledkom nesprávneho myslenia a nie toho, že by som bola naozaj zlá.

Mám problémy so vzťahmi. Problém je v tom, že ich nedokážem udržať, ale rovnakú vec hovorili mnohí členovia Al-Anon. Je pekné vedieť, že tento problém nemám len ja sama. Vždy som sa na seba pozerala ako na krehkú osobu; okolnosti ma dokázali ľahko vytočiť; som príliš emocionálna, nemám nijakú sebahodnotu. Mám 49 rokov a celú dospelosť sa borím s tým, aby som vedela žiť normálne – podľa toho, čo ostatní volajú, že je to normálne. S priateľom vedieme dlhodobý dialóg o tom, že sa cítime ako autsajdri. So smiechom mu hovorím, že ako autsajder sa cítim celý život. A hoci som nebola alkoholičkou, viem, že v istom bode svojho života som začala piť príliš veľa.

Raz večer som v skupine hovorila o svojich pocitoch a zároveň som si prezerala rodinný album. Bola som najstaršia dcéra a vždy som sa starala o všetkých. Na každom jednom obrázku, na ktorom som bola, som buď držala za ruku svoju sestru, vozila brata v kočiari, podávala som sestre kvet, alebo som držala brata na rukách. Zriedka som našla fotografiu, na ktorej by niekto držal mňa alebo sa ma nežne dotýkal. Kde boli? Pýtala som sa samej seba, keď som sa pozerala na tieto fotografie. Kde boli ľudia, ktorým na mne záležalo?

Skoro som sa naučila starať sa o seba a tak som začala aj písať. Objavila som moc, ktorá sa skrýva v slovách, že môžem milovať seba a byť sama sebe rodičom tým, že budem čítať nádherne zmenené frázy … a pokračovalo to ďalej a ďalej, až po súčasnosť v Al-Anon.

Istý anonymný pisateľ raz napísal: “… začneš akceptovať svoje porážky s dôstojnosťou ženy, nie so zármutkom dieťaťa. Tak si vysadíš vlastnú záhradu, ozdobíš si vlastnú dušu namiesto toho, aby si čakala na niekoho, kto by ti priniesol kvety.” S pomocou programu dvanástich krokov verím, že sa nikdy neprestanem učiť. Môžem sa rozhodnúť, že zostanem rukojemníčkou v tmavých, nehostinných kútoch môjho života alebo si môžem ozdobiť vlastnú záhradu a prestať čakať na to, že mi kvety prinesie niekto iný.

Gretchen G., Ohio

Kde bolo, tam bolo

Kde bolo, tam bolo, bola som veľmi osamelá, neistá, nemilovaná a nevedela som, ako rozprávať. Vždy som sa bála toho, že poviem nejakú nesprávnu vec. Bola som dievča, ktoré malo problém vysloviť svoje vlastné meno.

Môj otec bol krutý a neláskavý a moja mama nikdy nevyhľadala nijakú pomoc. Ako dieťa alkoholika som veľmi rýchlo zistila, ako potláčať svoje pocity a vždy som si myslela, že nemám nič dobré, o čom by sa dalo rozprávať. Pamätám sa, keď som ako malá chodila do rôznych poradní a hovorila som im, že som šťastná a že mi nič nie je, no vo svojom vnútri som prežívala bolesť po prijatí a láske.

Potom sa stalo to, čo sa muselo stať. Rovnako ako mnohí iní som v sebe nosila neviditeľnú tabuľku, ktorá každému hovorila, že som dieťa alkoholika a že si za svojho životného partnera hľadám takisto alkoholika. Na tej tabuľke bolo napísané: Alkoholik, poď si ma vziať. Jeden to urobil. Chvíľu to bolo v poriadku, až kým ma nezačal zneužívať. Keďže aj moja matka prijímala takéto správanie, ja som si myslela, že to musím robiť tiež. Myslela som si, že všetci muži sa správajú rovnako ako môj otec a manžel. Začala ma zhadzovať a hovoriť mi, aká som hlúpa. Znovu som sa naučila skrývať svoje pocity.

Raz mi zavolala manželova sestra a povedala mi, aby som išla na Al-Anon. To bolo pred dvadsiatimi rokmi. Trvalo mi najmenej päť rokov, kým som sa do určitej miery otvorila a päť rokov, kým som si našla sponzora. Moja sponzorka bola prvým človekom v mojom živote, ktorý ma prijal, dôveroval mi a ktorému na mne záležalo. Viem, že moji rodičia sa o to snažili, ale nemali nijaké nástroje, s ktorými by mohli pracovať.

Keď som bola v programe šesť mesiacov, zobrala som si so sebou knihu, aby som mohla viesť stretnutie.  Povedali mi, že tá kniha nepatrí medzi literatúru schválenú Konferenciou. Po stretnutí si ma zavolali bokom a povedali mi, prečo túto knihu nemôžem na stretnutiach používať. Trvalo mi ďalší rok a pol, kým som opäť mohla viesť stretnutie. Opäť som sa bála, že niečo poviem nesprávne.

Po rokoch som sa stala zástupkyňou našej skupiny, zástupkyňou okrsku a zapojila som sa do konvencií. Jeden z predstaviteľov skupiny v našom okrsku mi povedal, že človek sa najprv nemá zotaviť a až potom ísť do služby, ale službu robí preto, aby sa zotavil.

Prvýkrát, keď som vystupovala ako spíkerka, svoju reč som si napísala a prečítala ju od slova do slova. Ani raz som nezdvihla hlavu hore, aby som sa pozrela na svojich poslucháčov. V roku 1990 som hovorila na medzinárodnej konvencii v Seattli. Aj tam som sa ešte chvela, ale nie od strachu; bolo to nadšenie kvôli skutočnosti, že som bola schopná hovoriť a povedať presne to, ako sa cítim.

Raz dávno som bola osamelá, neistá a nemilovaná. Všetky tieto negatívne veci zmizli. Našla som Boha, ktorý ma miluje; našla som Al-Anon a našla som seba. Kde bolo tam bolo je dnes už históriou.

Rachel K., New York

Pravda

V čase, keď ma požiadali, aby som išla na Konferenciu Al–Anon, absolvovala som len štyri stretnutia. Nehovorím o štyroch stretnutiach za sebou, ale boli to štyri stretnutia asi počas šiestich mesiacov. Vôbec neviem, prečo som s tým súhlasila. Keď som už dala svoj sľub, povedala som si, že sa tam ukážem na začiatku a zvyšok konferencie budem ignorovať a budem robiť niečo iné.

Počas môjho prvého dňa som išla na stretnutie osamelých (izolovaných) členov. Nebolo to to, čo som očakávala, preto som odišla. Išla som na ďalšie stretnutie, ale aj odtiaľ som odišla. Myslela som, že som určite urobila chybu a už som chcela ísť do obchodu s počítačmi, ktorý som videla neďaleko. V tom som si všimla ďalšie stretnutie, ktoré práve prebiehalo. Bolo tam toľko veľa ľudí, že sedeli aj na chodbe mimo miestnosti a počúvali drobného rečníka, ktorého som sotva počula. Pristúpila som k dverám, kde bol zhromaždený dav, ale bolo pre mňa veľmi ťažké počuť, čo hovorí a tak som už chcela odísť. Práve vtedy sa uvoľnila jedna stolička a tak som si na ňu sadla.

Dopredu vystúpila mladá žena, ktorá hovorila o tom, ako ju Al-Anon pripravil o lásku jej rodiny, väčšinu ktorej tvorili alkoholici. Jej príbuzní nedokázali pochopiť, prečo hovorí úplne cudzím ľuďom o záležitostiach ich rodiny. Pamätám sa, ako som rozmýšľala: Čo je toto za stretnutie? Pokračovala ďalej a hovorila, že bola obeťou sexuálneho a iných druhov telesného zneužívania a väčšina z toho súvisela s pitím členov jej rodiny.

Začala som sa hrabať v kabelke, aby som zistila, čo je to za stretnutie. Uvedomila som si, že je to stretnutie dospelých detí alkoholikov. Moja prvá reakcia bola čím najrýchlejšie odtiaľ zmiznúť, ale niekto mi musel dať na stoličku lepidlo, lebo som sa nedokázala postaviť. Nebolo to tak naozaj, ale tak som to cítila. Ďalej som ju počúvala a bola som fascinovaná tým, čo hovorí. Keď skončila, myslela som si, že sa jej nejakým spôsobom podarilo vniknúť do mojej hlavy, lebo nikto by nedokázal porozprávať môj príbeh od slova do slova.

Potom som išla ešte na niekoľko stretnutí a na každom hovoril niekto práve môj príbeh. Zostala som tam až do posledného stretnutia. Cestou späť do hotela som rozmýšľala: „Nie som v tom všetkom sama, ak si túto možnosť nevyberiem. Patrím do tejto skupiny, či sa mi to páči alebo nie.“

V deň, keď som sa vrátila domov, začala som byť smutná, lebo som si myslela, že to už nikdy také nebude. Neexistovalo miesto, kam by som mohla ísť a prežívať tam rovnakú otvorenosť, prijatie a úprimný záujem, až kým som neprišla na prvé stretnutie Al-Anon po mojom návrate. Hoci je to stretnutie oveľa menšie, cítim tu otvorenosť, prijatie a záujem zakaždým, keď vstúpim na stretnutie Al-Anon bez ohľadu na to, kde to je. Chcem sa poďakovať všetkým vám v rodine Al-Anon a zvlášť Sue za to, že ma pozvala na moju prvú konferenciu.

Predtým, ako som tam išla, nepovedala som mojej sestre ani otcovi, kam idem. Keď som sa vrátila späť a povedala o tom mojej sestre, jej odpoveď bola: „Prečo by si mala chodiť na také stretnutia?“ Nedokázala som jej to vysvetliť, tak som jej len povedala: „Lebo tam patrím“. Nechápala to a ja som sa nepokúšala jej to vysvetliť. Pravdou je, že si myslím, že jej to nedokážem vysvetliť. Všetko, čo viem, odkedy som sa vrátila je to, že cítim, že na tie stretnutia patrím a keď tam idem, cítim sa oveľa lepšie. Navštevujem aspoň tri stretnutia počas týždňa a minulý týždeň som niekoho požiadala, aby sa stal mojim sponzorom.

Pam K., Washington

Jednoduché rozhodnutia

„Toľko veľa času som strávila tým, že som sa cítila vinná a zahanbená, že som necítila nič iné.“

Dnešný deň sa začal naozaj zle. Zobudila som sa s bolesťou hlavy. Musela som stihnúť toľko veľa vecí a veľmi som sa kvôli nim trápila.

Ako dospelé dieťa alkoholika som sa naučila, že nič nebude hotové, ak to sama neurobím. Tiež som sa naučila trápiť sa kvôli tomu, ako to dopadne. Ak urobím nesprávne rozhodnutie, jeho dôsledkom bude verbálny alebo fyzický útok. Vydala som sa za abstinujúceho alkoholika a tak som vedela, čo sú to verbálne útoky. Ak ma neodsúdil niekto iný, urobila som to sama.

Keď som šesť rokov navštevovala stretnutia Al-Anon, naučila som sa prijímať to, že som len ľudská bytosť, ktorá robí chyby. Tiež sa učím vzdať sa toho a odovzdať to Bohu.

Keďže som vyrastala v dome, kde nebola láska ani povzbudenie, bolo pre mňa ťažké prijímať na stretnutiach Al-Anon komplimenty alebo objatia. Naučila som sa nikomu nedôverovať a udržiavať v tajnosti rodinné záležitosti. Toľko veľa času som strávila tým, že som sa cítila vinná a zahanbená, že som necítila nič iné.

Predtým, ako som začala chodiť na Al-Anon, verila som, že všetky tie zlé veci, ktoré o mne hovoril môj otec a manžel, boli pravdivé. Výsledkom toho bolo, že som pracovala tvrdšie a snažila som sa všetko robiť lepšie. Bola som veľmi dobrá v tom, že som sa každému páčila, ale dnes mám už svoju vlastnú myseľ a používam ju bez toho, aby som sa cítila neadekvátna alebo sebecká.

Moja domáca skupinka je skupina dospelých detí Al-Anon. Jej členovia mi pomáhajú vidieť, že mám svoju sebahodnotu len preto, kým som. Ďakujem Bohu za týchto úžasných ľudí. Dnes je moja myseľ oveľa pokojnejšia a preberám zodpovednosť len za moje vlastné myšlienky alebo činy. Deň po dni idú veci lepšie, keď čelím realite mojej situácie. Dnes mám na výber. Pomáha mi to uvoľniť sa a tešiť sa z daného okamihu, keď si spomínam, ako niekto povedal: „Nemusíš vždy niečo robiť. Seď!“

Môj deň sa mení k lepšiemu, keď robím jednoduché rozhodnutia, o ktorých viem, že patria mne a ja ich musím urobiť. Ešte stále žasnem nad tým, ako dokážem veci skomplikovať, ale využívaním programu Al-Anon dokážem zvládať život tak, ako treba.

Sharon M., Nové Škótsko

Ustúpila som z cesty

Som dospelé dieťa, sestra a exmanželka alkoholika. Som takisto priateľkou mnohých alkoholikov. No bolo to až vtedy, keď som sa stala matkou alkoholika, že som sa rozhodla urobiť zmenu. Viac ako čokoľvek na svete som si želala nestratiť svoje dieťa kvôli chorobe alkoholizmu a tak som sa nakoniec rozhodla ísť na Al-Anon.

Po niekoľkých rokoch zápasov s realitou som konečne prijala pravdu. Správala som sa ako záchranca u všetkých tých alkoholikov v mojom živote. Kedykoľvek sa dostali do problémov, mohli rátať s tým, že vyštartujem na svojom bielom koni a zachránim ich. V skutočnosti som ich zachraňovala aj vtedy, keď to odo mňa nechceli. Výsledkom toho bolo, že neznášali moju dotieravosť a ja som neznášala ich nevďačnosť.

Keď som to konečne pochopila, bolo to akoby mi niekto zasvietil na cestu. Uvedomila som si, že Boh má pre alkoholikov v mojom živote svoj plán. Zakaždým, keď som vysadla na koňa a išla ich zachrániť, stavala som sa do cesty Božej práci. Prekážala som jeho zázrakom.

Keď som začala ustupovať z ciest iných ľudí, začali sa diať zázraky. Život sa začal meniť. Najdôležitejšie bolo to, že život sa zmenil aj pre mňa.

Začala som sa tešiť zo vzťahov, ktoré som mala s blízkymi ľuďmi. Moja zatrpknutosť sa zmenšovala. Prvýkrát v živote som nemala taký veľký strach. Veď moji blízki sú teraz v Božích rukách, nie v mojich. On má oveľa lepšie zručnosti a moc ako ja, aby sa o nich postaral.

Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu“ pre mňa skutočne znamená to, čo sa tu hovorí. Praktizovaním tohto sloganu som dosiahla vyrovnanosť. Som za to veľmi vďačná.

Sissy S., Texas

Cesta objavov

Ako dospelé dieťa alkoholikov som prišla o veľmi dôležitú časť môjho života – o svoje detstvo. V alkoholickom domove som vyrástla za jednu noc. Dnes sa snažím nanovo získať časť toho, čo som stratila.

Môže to byť veľmi bolestivé prechádzať nepríjemnými spomienkami alebo môže byť dobrodružné cestovať tam, odkiaľ nemám nijaké spomienky. Toto sú obdobia, ktoré sa snažím znovu získať a rozvíjať. Tento „výlet“ je pre moje uzdravenie nevyhnutný. Ako všetci objavitelia v celej histórii aj ja som potrebovala odvahu zakúsiť neznáme.

Návšteva môjho prvého stretnutia dospelých detí v Al-Anon mi dala prvú dávku sily. Zvyšok mi dodala kniha Alateen Odvaha byť samým sebou (Courage to Be Me). Tá kniha bola výživou pre moje myšlienky a donútila ma pozrieť sa späť na svoj život.

Čítanie príbehov mladých ľudí bolo akoby som sa pozerala do zrkadla. Ich skúsenosti boli rovnaké ako som mala ja. Ich obavy sú presne ako moje. Nádej, o ktorú sa delili, sa stala mojou nádejou.

Začínam chápať niektoré veci, o ktorých sa mi len zdalo, že sa naozaj stali – udalosti, s ktorými som musela žiť, aby som vôbec prežila. Dnes vnímam určitý zmysel tohto bláznovstva. Tým, že sa pozerám na to, čo sa stalo mne a okolo mňa, som schopná rásť. Dokonca sa učím klásť si otázky nad mojim správaním a postojmi. Nie je to ľahké, ale nevzdávam sa nádeje.

Tým, že sa pozerám späť na to, aký bol môj život dávno, dávam si dar môjho vlastného detstva. Hrám sa ako dieťa a znovu objavujem svet prostredníctvom mojej vlastnej nevinnosti. Oveľa dôležitejšie je, že dospievam, rozvíjam si sebadôveru, začínam si uvedomovať svoj hnev a čeliť obavám s podporou mojej rodiny Al-Anon.

Toto je cesta objavov a mojím cestovným lístkom je literatúra Al-Anon. Moja láska k čítaniu ma nasadila na cestu k zdraviu, šťastiu a životu!

Maureen C., New Brunswick

Dnes sa cítim milovaná

„Nikdy som nevedela, ako prejaviť hnev pred mojimi priateľmi alebo spolupracovníkmi a tak som vždy vybuchla pred mojou rodinou a pred sebou.“

Moja matka ešte stále pije a moja rodina to stále popiera, ale ja som sa zmenila. Vždy som sa veľmi obávala prejaviť svoje emócie. Všetky svoje pocity som skrývala za úsmev vyjadrujúci pocit, že „je mi fajn“ a pretvarovala som sa až dovtedy, kým som nevybuchla. Nikdy som nevedela, ako prejaviť hnev pred mojimi priateľmi alebo spolupracovníkmi a tak som vždy vybuchla pred mojou rodinou a pred sebou. Toto ma priviedlo do depresie.

Al-Anon otvoril v mojom živote nové dvere. Tu som dokázala byť sama sebou. Aj vtedy, keď som sa strašne bála, mi členovia Al-Anon hovorili, že všetko bude v poriadku. Našla som láskavú sponzorku, ktorá sa ku mne správala ako mama. Plakala som a hovorila jej, aké to bolo vyrastať s alkoholizmom. Povedala som jej o hneve, zneužívaní, strachu a bolesti. Niekoľko rokov som chodila na stretnutia dospelých detí alkoholikov a zoznámila som sa tam s ľuďmi, ktorí sa na mňa veľmi podobali.

Dnes som v Al-Anon už viac ako osem rokov. Robím túto službu a sponzorujem ľudí, ktorí prešli tým, čím ja. Rada by som povedala, že som ako moja sponzorka, ale ešte stále mám problém s tým, aby som dovolila mojej láske pretekať tak, ako to robí ona. Je to v poriadku, lebo teraz sa snažím byť človekom, akým ma chce mať Boh, za čo sa aj modlím.

Keď som vyrastala, zvykla som sa s Bohom rozprávať, ale nikdy som ho nepoprosila, aby mi pomohol. Nemyslela som si, že by to urobil alebo to mohol urobiť. Uplatňovanie krokov v Al-Anon mi ukázalo, že sa na neho môžem spoľahnúť. Teraz sa môžem rozhodnúť, že ho požiadam o pomoc. No v poslednom čase sa cítim ako nováčik, pretože sa v skutočnosti na neho nespolieham. Niekedy sa mi zdá, akoby som len prednášala nejakú reč. Potom zavolám mojej sponzorke, pokorím sa a vykríknem: „Bože, pomôž mi!“ On to urobí – tak, ako uzná za vhodné.

Dnes sa cítim milovaná aj vtedy, keď niečo pokazím alebo neuplatňujem svoj program, čo sa stáva dosť často. Potrebujem pracovať na svojom egu a aj naďalej počúvať s otvorenou mysľou. Tento víkend idem na oblastné zhromaždenie. Som si istá, že tam budem počuť a vidieť to, čo potrebujem, aby som mohla urobiť to, čo treba. Každý deň sa modlím, aby som poznala a konala Božiu vôľu, ale niekedy to cítim a inokedy nie. Napriek tomu môžem ísť na stretnutie a snažiť sa rozdeliť s tým, čo mám na srdci, lebo dnes viem, že mám srdce.

Dina, Georgia

Život zvládam po novom

Keď som vyrastala v domove alkoholika, nevedela som, že rastiem veľmi chorým spôsobom. Choroba alkoholizmu si našla svoju cestu do mojej mysle a ducha. Cítila som sa beznádejná, osamelá a vystrašená, ale robila som všetko, čo som mohla, aby som sa stala dokonalým malým dievčatkom. Keď som mala šesť rokov, vedela som, ako riadiť celú domácnosť. Stala som sa dočasnou mamou, kuchárkou, domácou správkyňou a sestričkou. V časoch, keď alkoholik nepil, si tieto zodpovednosti na čas odo mňa preberal.

Na prahu mojej dospelosti som si vyberala priateľov alebo partnerov, ktorí boli alkoholici. Keďže som sa cítila veľmi dobre, keď som sa mohla postarať o všetkých a o všetko, už som viac nemusela samú seba poznať. Moja osamelosť narástla do bodu, kedy vôbec nezáležalo na tom, či bolo pri mne sto ľudí alebo som bola celkom sama – bolo to úplne rovnaké. Bola som osamelá! Zdalo sa, akoby som bola jediný človek na svete, ktorý sa mohol cítil tak osamelo ako ja alebo kto premýšľal tak, ako ja. Mala som v sebe toľko hnevu a frustrovanosti, že som to už nevládala uniesť. Mama chcela, aby som chodila na stretnutia Al-Anon, ale v našom malom meste neboli nijaké stretnutia a tak mi navrhla, aby som skupinu Al-Anon založila.

A tak som to urobila! Kúpila som si nejaké knihy, objednala literatúru a dala do novín inzerát. Za posledné dva roky od založenia našej skupiny som sa naučila veľa vecí. Naučila som sa, že mám na výber a že mám právo byť šťastná. Zistila som, že mám vyššiu moc a sieť priateľov, ktorí ma podporujú. Mám nástroje, ktoré mi pomáhajú zvládať moje emócie a takisto dvanásť krokov. Už viac nie som sama, frustrovaná, nahnevaná, zatrpknutá a neustále plná obáv. Tieto pocity sa stále objavujú, ale s pokojom a vyrovnanosťou, ktorú som získala v Al-Anon, mám nádherný spôsob, ako môžem zvládať svoj život.

Pamela G., Britská Kolumbia

Bude to stáť za to

Vec, ktorú sa snažím každý deň si pripomínať je skutočnosť, že som dospelé dieťa alkoholika. Nemám záujem niekoho obviňovať, len chcem pamätať na to, odkiaľ som prišla, aby som sa mohla naučiť, že si v živote zaslúžim oveľa viac.

Najkrajšia žena, akú som v živote poznala, bola alkoholička, ktorá bola mojou matkou. Predtým, ako som prišla do Al-Anon, videla som moju mamu ako zlú a sebeckú osobu, ktorá sa nestarala o nikoho iného okrem seba. Po mnohých rokoch, keď som navštevovala stretnutia, čítala literatúru a rozprávala sa so svojou vyššou mocou a sponzorkou som konečne dokázala vidieť svoju mamu takú, akou bola v očiach mojej vyššej moci. Stala sa z nej veľmi láskavá, inteligentná, súcitná a milujúca osoba, ktorá má skutočne milovala celým srdcom.

Moja mama nedokázala poraziť chorobu alkoholizmu, až kým sa neodobrala na odpočinok. Každý deň mi chýba a bude mi chýbať do konca svojho života. Moja drahá mama sa nikdy necítila, že by stála za to, aby bola triezva a len ja viem, aký je to boj. Som si istá, že Al-Anon mi navrátil duševné zdravie, no napriek tomu zápasím s rovnakými pocitmi ako moja mama. Skutočne si zasluhujem tento úžasný program a lepší spôsob života?

Dnes sa nachádzam na presne rovnakom počiatočnom mieste s mojím otcom, ktorý je v mojich očiach zlý a sebecký. Môj otec nepije, ale veľmi sa naňho hnevám za veci z minulosti, ktoré nemohol ovládať ani on, ani ja. Snažím sa uplatňovať dvanásť krokov, zapájať sa do služby a poskytovať pomocnú ruku iným, aby mi to pomohlo prepracovať sa cez moje pocity v súvislosti s mojim otcom. Opäť pri mne stojí na každom kroku moja vyššia moc. Pripomína mi, že mi nikdy nepovedala, že to bude ľahké, len to, že to bude stáť za to. Mám nádherné spomienky na moju mamu, ktoré mi to na každý deň potvrdzujú.

Všetko, čo viem, je to, že ak prídem späť aj nabudúce, budem pracovať na svojich pocitoch v súvislosti s mojim otcom a naučím sa trochu viac o tom, aká je moja hodnota.

Carol W., Virginia

Pocity

Keď mi členovia Al-Anon podávali knihu, ktorá sa čítala, moja myseľ pracovala na plné obrátky. Čo som to urobila, že som súhlasila s tým, že sa s nimi budem zdieľať? Moje emócie boli v bode varu, čo bolo jasným znakom toho, aby som sa stiahla do izolácie. Cestou na stretnutie som si uvedomovala tento citový nepokoj, ba až strach.

Bojovala som s nutkaním ujsť tým, že som samú seba presviedčala, že jednoducho prechádzam určitými posunmi. Keď som pred dva a pol mesiacmi prišla do Al-Anon, zistila som, že len to, keď tam jednoducho sedím, mi dáva pocit spolupatričnosti. Neexistoval dôvod, prečo by to teraz malo byť iné.

Keď som začala čítať daný odsek, v hlave sa mi krútilo a dych sa začal skracovať. Odsek bol o jedenástom kroku (cez modlitbu a meditáciu sme sa usilovali zlepšiť svoj vedomý kontakt s Bohom tak, ako ho chápeme a modlili sme sa len o poznanie jeho vôle pre nás a za silu ju uskutočniť). Uvedomovala som si, že jediná vec, ktorá ma drží nad vodou, je vedomý kontakt s mojom vyššou mocou.

Celkom som sa prilepila k čítaniu zo strany 338 v knihe Odvaha zmeniť sa (Courage to Change), keď som sa zúfalo snažila udržať si svoje pocity pod kontrolou. Keď som ďalej pokračovala v čítaní tohto odseku, bolo tam napísané: „Idem na tiché miesto, zatvorím si oči a jemným hlasom si opakujem slová z modlitby vyrovnanosti“. Koľkokrát som to urobila len počas posledného týždňa?

Keď mi začali tiecť slzy, vyvalil sa zo mňa celoživotný prúd bolestí a zranení. Plakala som kvôli svojmu otcovi – kvôli láske, ktorú nedokázal prejaviť a kvôli životu, o ktorý ho okradol alkohol. Plakala som kvôli svojej mame, ktorá bojovala, aby ubránila môjho brata a mňa od bolesti, ktorú prežívala. A nakoniec som plakala kvôli sebe, kvôli bolesti z odmietnutia a kvôli pocitom viny.

Nebola som na slzy zvyknutá. Moja rodina ich prijímala s postojom: „Plač a ja ti dám niečo, kvôli čomu budeš môcť naozaj plakať“. Rýchlo som sa naučila skrývať slzy hlboko vo svojom vnútri ako niečo, za čo sa treba hanbiť spolu s pocitmi, ktoré vyjadrovali. Cítila som sa zranená vecami, ktoré sa objavili v mojej alkoholickej rodine, keď som bola mladá a už viac som nedokázala niesť moju hanbu v tichosti. Už som si viac nenárokovala na nijakú kontrolu. Prijala som svoju bezmocnosť nad clom, ktorý si alkohol v mojom živote nárokoval.

Keď som skončila s čítaním, začala som si uvedomovať svoju skupinu. Výraz súcitu a porozumenia na ich tvárach mi dodával pocit hrdosti. Svoj príbeh som nie len rozprávala, ja som ho vlastnila. Nakoniec som odovzdala všetku kontrolu svojej vyššej moci a prijala miesto, kde som sa skutočne cítila akceptovaná. Plakala som a prežívala svoje pocity bez hanby.

Po ukončení stretnutia za mnou prichádzal jeden člen za druhým. Ich podpora ma celkom premáhala. Začala som si uvedomovať, že tým, že som sa s nimi rozdelila o svoj príbeh, som im vlastne poskytla úžitok. Moje slzy nevnímali s odporom, ale s radosťou. Cítila som, že som skutočne urobila niečo, čo za to stálo. Tým, že som sa o svoj príbeh rozdelila, prijala som všetko porozumenie a prijatie, po ktorom som túžila.

Seval D., Australia

Schopnosť oslobodiť sa

Keď som vyrastala, moja mama bola u nás tá, ktorá nebola alkoholičkou. Moja situácia sa pravdepodobne podobala mnohým, ktoré prežívajú členovia Al-Anon. Videla som, čo spôsobovalo pitie môjho otca, ale mama bola tá, ktorá bola bláznivá. Ona kričala, vrieskala a vyhrážala sa, že odíde. Niekedy som si myslela, že otec pije kvôli nej alebo že by ho jednoducho mala ignorovať.

Počas celého svojho života som s mamou mala taký kostrbatý vzťah. Bola som rebelka, ale rebelovala som hlavne proti nej. Tak to bolo veľa rokov dokonca aj potom, čo som našla Al-Anon. Vždy to skončilo tým, že som sa s mamou pohádala.

Napriek ťažkostiam, ktoré medzi nás prichádzali, robila som všetko, čo sa dalo, aby som ju ochránila. Nikdy som jej dobrovoľne nehovorila o nijakých svojich problémoch, lebo som nechcela, aby sa trápila. Už aj tak sa dosť trápila kvôli otcovi, bratom a sestrám. Nechcela som, aby sa trápila ešte viac kvôli mne, hlavne potom, čím musela prejsť, keď som dospievala. Snažila som sa veci napraviť, ale mama mi to nikdy nedovolila. Vinu za to som so sebou niesla celé roky.

Niekde na stretnutí Al-Anon som počula, že veci môžem napraviť tým, že budem láskavou a milujúcou dcérou. To znamenalo, že som sa musela naučiť, čo to znamená byť láskavou a milujúcou. Keďže som žila vo vzdialenosti takmer o 1000 míľ ďalej, bolo to dosť komplikované a tak som jej začala pravidelne telefonovať a učila som sa jej hovoriť, že ju milujem. Onedlho mi mama mohla povedať, že aj ona ma miluje, hoci som jej to vždy musela najprv povedať ja.

Počas posledných pätnástich rokov vo svojom živote mama bojovala s emfyzémom, ale nakoniec stratila vôľu žiť. S pomocou mojich priateľov z Al-anon som dokázala prijať jej rozhodnutie a stále sa snažila byť podporujúcou dcérou, ktorú potrebovala. Niekedy bolo naozaj ťažké jej telefonovať, ale našla som taký čas, kedy bola sama a potrebovala sa porozprávať. Často som na telefóne strávila celú hodinu len tým, že som počúvala, ako dýcha a snažila som sa jej pomôcť uvoľniť sa.

Dostala som telefonát, že mama je na tom veľmi zle, ale potom sa na jeden alebo dva týždne pozbierala. Hovorila som s ňou cez nemocničný telefón; zdalo sa mi, že je v poriadku. Keď mi zavolal otec a jeden z mojich bratov, vedela som, že je to vážne. Nevedela som, či by som za ňou mala ísť alebo nie. Celú noc som sa za to modlila a potom som vedela, že musím ísť.

Keď som prišla do nemocnice, mama bola hore a mala veľké ťažkosti s dýchaním. Kyslík jej už veľmi nepomáhal, ale mohla so mnou ešte hovoriť. Strávila som s ňou niekoľko hodín. Keď sme v izbe zostali samé, povedala som jej, že Boh sa o ňu postará. Keď som odchádzala, moje posledné slová, ktoré som jej povedala, boli: „Milujem ťa“ a ona mi povedala, že aj ona ma miluje.

Nasledujúce ráno som bola v nemocnici o pol ôsmej. Sestričky mi povedali, že mama mala ťažkú noc a že jej stav sa veľmi zhoršil. Zostala som pri nej a modlila sa za ňu celé dopoludnie, kým bol jej dych stále viac plytší. Už viac nereagovala. Držala som jej ruku a hlavu a opakovala som: „Vzdaj sa toho, mami. Boh sa o teba postará.“ Zomrela, keď som s ňou bola sama. Musím ďakovať Bohu a Al-Anon za to, že mi dal silu a odvahu, aby som tam mohla byť.

Boh bol pri mne, keď som telefonovala rodine a plánovala pohrebnú bohoslužbu. Moja mama bola jednoduchá žena, ale na jej pohreb prišli stovky ľudí. Prišlo sa s ňou rozlúčiť veľmi veľa priateľov. Mama bola tá, ktorá veci naozaj robila a ktorá dávala. Al-Anon mi dal schopnosť, aby som predniesla záverečnú reč a vzdala jej poctu.

Sandie D., Alberta

Prestala som sa cítiť uviaznutá

„Uviaznutá“ je pravdepodobne vhodný opis stavu, v akom som sa nachádzala, ale moja sponzorka by povedala, že som samoľúba. Všetko išlo fajn, tak hádajte, čo sa stalo? Moje čítanie sa postupne vytratilo a neskôr aj moje modlitby a telefonovanie mojej sponzorke.

Onedlho boli dôležitejšie iné veci ako navštevovanie stretnutí Al-Anon. V hlave sa mi začal ozývať hlas, že veci zvládam tak dobre aj bez stretnutí, že ich už viac asi nepotrebujem.  Ak bol ten hlas pravdivý, prečo som sa cítila trochu deprimovaná a mimo, akoby som tam už viac nepatrila?

Skúsenosť mi povedala, že odpoveď je v dvanástich krokoch a že ich musím čítať, aby som našla odpovede. Jedenásty krok hovorí: „Prostredníctvom modlitby a meditácie sme sa snažili …“ Asi som sa pred čítaním potrebovala modliť, aby som bola ochotná počúvať a rozumieť. V nejakej literatúre bolo napísané, že ak mám problém s krokom jedenásť, asi sa potrebujem znova pozrieť na krok desať: „Naďalej sme pokračovali v osobnej inventúre a keď sme urobili chybu, ihneď sme sa priznali“.

Možno som potrebovala zavolať svojej sponzorke, aby som si niektoré veci ujasnila. A čo tak ísť na viac stretnutí? Mohla by som sa tam niečo dozvedieť? Stalo sa, že jedna skupina potrebovala niekoho, kto bol ochotný viesť stretnutie. Keďže som zodpovedná, rozhodla som sa, že tam budem.

Prestala som sa cítiť uviaznutá. Stále sa môžem cítiť samoľúbo, ak chcem, ale dnes som sa rozhodla, že použijem kroky, ktoré ma vedú preč od nepohodlných pocitov.

Lee Ann S., Texas

Relax

Neišiel som do práce, lebo môj drahý priateľ a sponzor mi dal povolenie, aby som sa postaral o seba. Hoci som bol celkom premožený vyčerpávajúcim víkendom, ktorý som strávil so svojou rodinou, snažil som sa ignorovať znaky vyčerpania. V rovnakom čase, keď som bol citovo a fyzicky vyčerpaný, rozmýšľal som nad tým, ako môžem byť unavený. Všetko, čo som robil bolo to, že som prežil relaxujúci víkend v horách.

Som abstinujúci workoholik, ktorý vyrastal s alkoholickou matkou a otcom – workoholikom. Je pre mňa veľmi ťažké dopriať si relax, ak nie je urobená všetka práca alebo som fyzicky schopný pohybu. Vo veľmi mladom veku som sa naučil nebrať do úvahy svoje pocity. Vďaka Al-Anon sa učím, ako toto správanie zmeniť.

Som vďačný za tento program aj za veľa darov, ktoré mi dal. Dnes mám sponzora, priateľov, stretnutia, literatúru, slogany, kroky a všetky nástroje – dokonca aj službu, ktorá mi pomáha rásť. Sú to úžasné dary!

Bev M., Ohio

Úžasné zmeny

Keď som prišla do Al-Anon, každému som chcela pomôcť vyriešiť jeho problémy. Rýchlo som zistila, že tu nikto nikomu nehovorí, ako má to či ono urobiť. Každý sedel a počúval.

Vyrastala som s alkoholizmom. Moja mama naozaj pila, ale mohla by som povedať aj to, že pili všetci ostatní okolo mňa. Kým som sa vydala a dala dokopy myšlienky o tom, ako si predstavujem manželský život, bola som osobou, ktorá všetko kontroluje, ale vtedy som to ešte nevedela. Zdalo sa, že neustále na všetko prehnane reagujem a vždy som všetko kritizovala a posudzovala. Nestarala som sa len o svoje vlastné záležitosti; nevedela som to. Mala som aj veľa dobrých vlastností. Zvyknem hovoriť, že som bola dievčaťom, ktoré keď bolo dobré, tak bolo veľmi dobré a keď bolo zlé, bolo strašne zlé a nahnevané. Môj hnev vo mne vyvolával hrôzu, ale môj manžel bol ten jediný, ktorý skutočne zažil to, čo môj hnev dokázal.

Al-Anon mi poskytol úžasné vzdelávanie. Zvláštni ľudia a kroky, tradície, slogany, modlitba vyrovnanosti a literatúra ma naučili toľko veľa. Naučila som sa starať o seba a nepchať veci do záležitostí iných; väčšinou sa mi to darilo. Naučila som sa mať samú seba rada a nebyť k sebe taká prísna – vzdať sa toho a odovzdať to Bohu a trošku sa povzniesť, hlavne vtedy, keď som bola s mojimi deťmi. Dnes mám otvorenú myseľ a už nemám také vysoké očakávania neustáleho úspechu. Nie som dokonalá a dnes si to dokážem uvedomovať. Naučila som sa, že môžem dovoliť ostatným, aby sa cítili ako sa chcú cítiť namiesto toho, aby som na nich tlačila, aby sa cítili tak, ako to chcem ja.

Dnes sa moje deti otvorili a hovoria mi, ako sa cítia, pretože ich dokážem len počúvať. Nemusím vyriešiť každý ich problém, ani sa k nim správať tak, akoby neboli dôležité. Mám nádherný vzťah s mojimi tromi nádhernými deťmi. Delíme sa s množstvom lásky, s objatiami a bozkami. Mám úžasný vzťah s mojim manželom, ktorý na mne videl úžasné zmeny. Hoci moja mama s mojim ockom ešte stále dobre nevychádzajú, veľmi ich milujem. Mám úžasný vzťah s obidvomi. Dnes mám aj nádherný vzťah s mojou vyššou mocou. Viem, že sa o mňa stará, ochraňuje ma a potešuje.

Mám aj inú mamu, nie len jednu. Mám naozaj šťastie. Svoju skutočnú mamu mám neskonale rada, ale ľudia z Al-Anon chápu, že neexistuje nič podobné, ako mať mamu v Al-Anon. Je láskavá, srdečná, milá, nežná, jemná, obdarúvajúca, má zmysel pre humor, chápe ma a je úprimná. Mám ju veľmi rada a viem, že keď je blízko mňa, som v bezpečí.

Toto píšem na jednom workshope, ktorý sa mi naozaj páčil, ale už sa končí. Uzavriem to s tým, že želám veľa lásky všetkým mojim priateľom z Al-Anon. Ešte raz chcem poďakovať Al-Anon aj sebe za to, že na mne pracuje. Len tak medzi nami – robíme naozaj dobrú prácu.

Jul S., Australia

Milá mama!

Viem, že neveríš, že ocko je alkoholik. Viem, že si zranená a si presvedčená, že ak pripustíš, že je naozaj alkoholik, budeš ospravedlňovať jeho činy. Prosím, pochop, že v Al-Anon a Alateen som len kvôli sebe a nie preto, aby som si vyberala, či sa postavím na stranu otca alebo za teba.

Al-Anon a Alateen mi dovoľujú, aby som bola sama sebou. Učím sa, že nie som sama. Konečne niekam patrím. Konečne sa cítim úplne milovaná, bez akýchkoľvek podmienok.

Viem, že si ma vychovávala, ako najlepšie si vedela. Viem, že si sa nebudila každé ráno s myšlienkou: „Ako dnes môžem mojej dcére sťažiť život?“

Pamätám sa, aká si bola zranená, keď som začala chodiť do Al-Anon/Alateen, ale dnes som rada, že môžeš vidieť, akou som sa stala šťastnou. Konečne si uvedomujem, kto vlastne som, aký je môj vzťah s mojou vyššou mocou a ako aplikovať moje nástroje Al-Anon/Alateen do všetkých oblastí v mojom živote.

Ďakujem ti, že si mi dala lásku, o ktorej si vedela, ako mi ju môžeš dať. Ďakujem ti, že si ma naučila, že aj dospelí sa môžu zmeniť – že nikdy nie je príliš neskoro vyliečiť rany z minulosti a že nikdy nie je príliš neskoro mať šťastné detstvo.

Danielle K., Južná Karolína

Môj domov sa celkom zmenil

Môj otec prestal piť, keď začal chodiť na AA. Mala som vtedy sedemnásť. Snažil sa ma presvedčiť, aby som išla do Alateen, ale ja som si myslela, že to nepotrebujem. Vydala som sa, keď som mala dvadsať rokov s tým, že som si prisahala, že si nikdy nevezmem alkoholika a nebudem mať takú domácnosť, v akej som vyrastala.

V mojom manželstve bolo toľko veľa problémov, že naša domácnosť bola presne taká, v akej som vyrastala – s hádkami, hnevom, neistotou, nedôslednosťou a neustálym napätím. Bolo to rovnaké šialenstvo, len bez alkoholu. Bola som veľmi nešťastná. Reagovala som tak, že som obviňovala svojho manžela, hovorila som mu, ako sa má zmeniť, snažila som sa všetko kontrolovať a neskôr som si svoj hnev a frustrovanosť vylievala na svojich dcérach.

Keď som prišla na Al-Anon, bola som celkom pohltená vinou za to, že som svoje dcéry vychovávala v alkoholickom domove a že museli trpieť v následku tejto choroby. Počula som, že situácia v rodine sa zmení, ak začnem aplikovať myšlienky Al-Anon. Hoci som tomu neverila, bola som taká zúfalá, že som sa rozhodla skúsiť to.

Začala som uplatňovať kroky a snažila som sa zmeniť. Naučila som sa, že som súčasťou tohto problému a sama zodpovedám za svoje činy a reakcie a to aj vtedy, keď mi na prvom mieste ublížil môj manžel. Naučila som sa nepliesť sa do situácie, keď niečo riešil s deťmi a namiesto toho som sa učila zmeniť môj vzťah k ním. Prestala som byť taká samospravodlivá a prestala som prehnane reagovať, akoby sa vždy jednalo o niečo veľmi dôležité. Prestala som sa snažiť všetko kontrolovať a svoju rodinu som odovzdala späť Bohu.

Dnes sa môj domov celkom zmenil. Naša domácnosť už nevyzerá ako domácnosť alkoholika. Moja osemnásťročná dcéra mi nedávno povedala, že po prvýkrát vníma, že ju bezpodmienečne milujem. Tiež mi povedala, že je veľmi rada, že predtým, ako odíde z domu, prežíva v našej rodine obdobie uzdravenia.

Keď som prišla do Al-Anon, chcela som zmeniť minulosť, chyby, ktoré som urobila a tiež môjho manžela. Zistila som, že minulosť ani iných ľudí zmeniť nemôžem, ale určitú nápravu môžem urobiť tak, že zmením svoje súčasné správanie. Som rada, že Al-Anon je pre dospelé deti alkoholikov. U mňa to funguje.

Karla, Kalifornia

Bezpečný prístav

Nikdy som vo svojom živote nežila s aktívnym alkoholizmom. Uplynulo štyridsať rokov predtým, ako som si uvedomila, že moja prehnaná starostlivosť ma zabije, ak v nej budem naďalej pokračovať. Nakoniec som si uvedomila, že neviem, ako to zastaviť a že to nedokážem. O päť rokov neskôr som vyskúšala Al-Anon.

Do Al-Anon som prišla na návrh priateľky, ktorá vedela, že mám príbuzných, ktorí síce bývajú ďaleko, ale sú to alkoholici. Povedala mi, že Al-Anon je aj pre tých, ktorí nebývajú s alkoholikmi. Povedala som si fajn, a zavolala do miestnej kancelárie Al-Anon. Dobrovoľníci ma informovali o dvoch miestach, kde sa tieto stretnutia konajú vo veľmi blízkej vzdialenosti.

Po tomto telefonáte som sa rozhodla ísť na stretnutie, ktoré bolo ako prvé. Bez toho, aby som mala v mysli nejaký plán, som vošla na stretnutie nováčikov, určené pre dospelé deti alkoholikov. V priebehu niekoľkých minút som čítala dotazník „Vyrastali ste v rodine alkoholika?“. Jedna milá staršia pani vysvetľovala, že veľa dospelých detí alkoholikov ani nevie, že v ich rodine je alkoholizmus.

Na nasledujúce dva roky sa táto skupina Al-Anon stala mojim domovom. Vzala som si na starosť literatúru a neskôr pokladňu. Nikto v tejto skupine nežil s alkoholikom. Traja ľudia boli presne ako ja – dospelé vnúčatá zosnulých alebo veľmi vzdialených alkoholických starých rodičov, ktorých sotva poznali. Táto choroba bola v našej rodinnej histórii tak hlboko ukrytá, že trvalo rok, kým som zistila pravdu o svojom príbuznom, vďaka ktorému som patrila do Al-Anon!

Na našich stretnutiach sme nemrhali takmer nijakú energiu na diskusiu o živote s alkoholikom. Kroky a slogany sme aplikovali na našu rodinu a pracovali sme na vzťahoch. Na väčšine stretnutí sme rozprávali o našich nedostatkoch a o tom, ako nám princípy Al-Anon pomohli ich prekonať. Som veľmi vďačná za zručnosti, o ktoré sa so mnou títo ľudia rozdelili. V tomto bezpečnom prístave som sa naučila hlavne sa odpútať s láskou a tiež to, ako si postaviť hranice.

Po dvoch rokoch v Al-Anon bola moja skupina rozpustená. Veľa mojich priateľov si našlo lepšie pracovné miesta, uzavreli nové manželstvá a verne sa ujali svojich nových zodpovedností. Súčasťou toho bola skutočnosť, že sa odtiaľ odsťahovali. Tí z nás, ktorí sme zostali, sme si so smútkom uvedomili, že už viac nedokážeme napĺňať svoje záväzky ako skupina a tak sme sa rozhodli, že skupinu rozpustíme.

V súčasnosti navštevujem inú skupinu, ktorá sa schádza neďaleko. Stretnutia sú veľmi rozmanité. Modlím sa tam s rodičmi, ktorí hľadajú odvahu vzdať sa svojich alkoholických detí. Objímam tých, ktorí klesajú pod svojimi ničivými skúsenosťami. Prijímam víťazov, ktorí túžia po uznaní a ďakujem za to Bohu, pretože ak by som na toto stretnutie prišla pred štyrmi rokmi, nič iné by som nebola urobila. Starala by som sa o celú skupinu a nemala by som šajnu o tom, čo iné sa dá v Al-Anon robiť.

Vždy si budem pamätať na zasvätenú skupinu Al-Anon dospelých detí alkoholikov, ktorí ma naučili, ako sa posunúť od prežívania k skutočnému životu. Teraz si môžem zobrať to, čo potrebujem a to ostatné nechať tam, kde navštevujem rozmanitejšie stretnutia Al-Anon.

Emily S., Ohio

Cítim, že žijem

Po nejakom čase v programe Al-Anon som konečne začala cítiť, že žijem. Tešila som sa na každý deň. Cítila som, že môj stav sa zlepšuje – bola to odmena za to, že som chodila na stretnutia a počúvala prítomných, ako sa delia so svojimi skúsenosťami, silou a nádejou. Al-Anon bolo jediné miesto, kde tí ostatní chápali, ako žijem.

Al-Anon mi dalo vieru, dôveru a zmysel života. To boli veci, ktoré som nikdy predtým nemala. Keďže som vyrastala v domove alkoholika a potom som sa za alkoholika vydala, prostredníctvom dvanástich krokov som našla veľmi odlišný a úžasný spôsob ako žiť. Mala som vyrovnanosť a duševné zdravie. Navždy budem vďačná svojej vyššej moci za to, že ma priviedla do Al-Anon, kde sa už viac necítim sama, beznádejná alebo bezmocná. Som veľmi vďačná za to, že môžem byť členom Al-Anon.

Molly P., New York

Silnejšia a zdravšia

V mnohých ohľadoch skutočnosť, že som vyrastala v domove alkoholika, spôsobila to, že som oveľa silnejšia. Som najstaršia z piatich detí. Všetci sme už dospelí a žijeme si vlastný život. Ešte stále potrebujem prosiť svoju vyššiu moc, aby ma viedla v mojej úlohe najstaršieho dieťaťa, pretože sa ešte stále pokúšam kontrolovať svojich súrodencov, keď nie som v mojej liečbe pevná.

Keď som bola dieťa, myslela som si, že sa musím pokúšať udržať našu rodinu pred rozpadom pred, počas a po aktívnom alkoholizme. Dnes milujem v prvom rade seba a vyberám si spôsob, kedy a ako sa budem starať o svoju rodinu. Učím sa zveriť mojich blízkych do starostlivosti mojej vyššej moci. Toto je jediný spôsob, ako sa môžem zamerať na seba a odovzdať mojim milovaným naspäť ich životy. Keď sa zameriam na seba, mám dosť času na to, aby som sa stala silnejším a zdravším človekom.

Katherine W., Alberta

Môj pastor povedal

Moje druhé manželstvo bolo v troskách a myslela som si, že sa zbláznim alebo že sa aspoň nervovo zrútim. Uvedomovala som si, že to má niečo spoločné so skutočnosťou, že môj manžel to s pitím preháňa. Keď sa napil, začal sa správať iracionálne, nevedel sa ovládať a bol výbušný. Rozprávala som sa s manželkou jedného z jeho priateľov, s ktorou som sa zoznámila. Jej manžel bol abstinujúci alkoholik a ona nejaký čas chodila na Al-Anon. Povedala mi, že ak chcem, môžem tam ísť s ňou. Dohodli sme sa na štvrtok.

V ten istý deň, ešte pred stretnutím Al-Anon, som mala moje prvé poradenské sedenie s mojim pastorom. Prvýkrát som sa otvorila a hovorila o našom zničenom manželstve a o tom, že predtým som stále ešte dúfala. Počas sedenia mi pastor povedal: „Myslím, že ste veľmi zodpovedný človek. Viete, že je to typické pre dospelé deti alkoholikov? Máte vo svojej rodine alkoholickú anamnézu?“ Povedala som mu, že si to nemyslím, hoci moji rodičia veľa pili.

O tri hodiny neskôr som sedela s mojou priateľkou na svojom prvom stretnutí Al-Anon pre dospelé deti alkoholikov. Počula som mnohých ľudí, ako sa delili so svojimi skúsenosťami, silou a nádejou. Keď som počúvala ich príbehy, bolo to, akoby sa mi v hlave zrazu rozsvietilo svetlo. So slovami pastora, ktoré mi ešte stále zneli v ušiach, mi tieto nové informácie pripadali obzvlášť silné – dosť silné na to, aby ma vymrštili z môjho popierania. Predtým som si myslela, že alkoholikmi sú len tuláci a chuligáni. Začala som si uvedomovať, že som naozaj dospelé dieťa z alkoholickej rodiny, z ktorej všetci členovia stále fungovali a vo svojom okolí boli rešpektovaní. Nevydala som sa za jedného, ale za dvoch manželov, ktorí boli aktívni alkoholici.

Keď uvažujem o tom, kde sa dnes nachádzam, môžem povedať celkom jasne a skromne, že som vďačnou členkou Al-Anon. Tento program mi zachoval moje duševné zdravie a posunul ma k novému životu. Učím sa byť vyrovnaná a radostná, nech čelím čomukoľvek, pretože viem, že ma moja vyššia moc bude stále podporovať. Moja vyššia moc mi dala konkrétny dôkaz veľakrát počas obdobia, ktoré som prežila v Al-Anon.

Možno to nedokážem rozpoznať práve vtedy, keď sa to deje, ale vždy to vidím neskôr, že mala pre moje dobro pripravený výborný plán. Napr. dnes viem, že ma moja vyššia moc nepostavila do môjho druhého manželstva preto, aby sme vytvorili zotavujúci sa manželský pár, ale preto, aby som našla Al-Anon. V Al-Anon som po prvýkrát v živote spoznala a prijala samú seba. Prišla som, aby som pracovala na programe, aby mi moja vyššia moc zobrala moje problémy a aby moje víťazstvo nad nimi inšpirovalo iných cez silu a lásku mojej vyššej moci.

Anonym, Pennsylvania

Trikrát viac ako dávam

Som dospelé dieťa alkoholika. Vydala som sa do rodiny alkoholikov, u ktorých sa prejavuje rôzny stupeň šialenstva. Do Al-Anon som prišla potom, čo sa ma moja opitá švagriná pokúšala zabiť. Keby som dokázala nakresliť obrázok šialenstva, vyzeral by asi tak, že by som sledovala, ako ku mne prichádza niekto s nožom.

Krátko potom, čo som prišla do programu Al-Anon, na strane 40 v knihe Ako Al-Anon funguje som čítala o Službe pre osamelých členov. Chcela som sa s našim programom rozdeliť aj s ostatnými a keďže som rada písala listy, rozhodla som sa, že to skúsim.

To, čo z tejto služby získavam, je trojnásobok toho, čo do nej dávam. Stretávam sa s úžasnými ľuďmi, ktorí mi ukazujú nové spôsoby, ako vnímať programové nástroje. Vždy, keď to najviac potrebujem, dostanem list od člena Al-Anon. Tiež ma veľmi teší čítať obežník Služby pre osamelých členov.

Vedomie, že môžem ostatným poslať program, ktorý mi zachraňuje život, spôsobuje, že sa cítim ako zvláštna súčasť vyššieho sveta. Som vďačná Al-Anon a mojej vyššej moci za túto príležitosť deliť sa s našim programom. Ak si ho chcem udržať, musím ho rozdávať ďalej.

Dawn L., Kalifornia

Skutočná blízkosť

Keď som mala päť rokov, odišiel od nás môj otec, ktorý bol aktívny alkoholik. S mamou a dvomi sestrami sme sa presťahovali na druhú stranu nášho štátu. Na istý čas sme sa museli od mamy oddeliť, aby si mohla zariadiť to, čo bolo potrebné. Všetci sme boli dosť blízko seba spolu s našimi príbuznými, ale to oddelenie bolo bolestivé.

Mama mala veľa „strýkov“, ktorých nám predstavila. Nakoniec sa za jedného z nich vydala. Kým som si myslela, že ich pitie je normálnou činnosťou dospelých, cítila som sa zle, keď jej nový manžel chodil stále za mnou a dotýkal sa ma. Po tomto manželstve si mama našla spoločníka, ktorý vlastnil hostinec, kde trávila všetok čas. Keď niekedy prišla domov, vždy som si myslela, že dôvod, prečo si ide ľahnúť tak skoro je skutočnosť, že je veľmi unavená. Aj tento muž sa neskôr z jej života vytratil.

Zdalo sa mi normálne, že v jej živote muži raz sú a raz nie sú a tak som sa vo svojich vzťahoch riadila presne podľa jej vzoru. Lásku som hľadala na mnohých nesprávnych miestach. V devätnástich rokoch som sa vydala za úžasného muža, ktorý sa chcel o mňa postarať. Pán vedel, že to potrebujem. Práve som porodila nemanželské dieťa a tak som bola nútená dať ho k adopcii. Rozhodla som sa vydať, aby som odišla preč z môjho alkoholického domova.

Mali sme dve nádherné deti, ale po trinástich rokoch manželstva som sa cítila taká prázdna, že som si myslela, že tým problémom musí byť moje manželstvo. Neuvedomovala som si, koľko sa toho ešte musím učiť a tak som odišla. Okamžite som nadviazala iný vzťah, ktorý som takisto ukončila kvôli rovnakému prázdnu v mojej duši.

Nakoniec som sa vydala za aktívneho alkoholika. Vtedy vstúpil do môjho života Al-Anon. Hoci toto manželstvo nefungovalo, naučila som sa veľa o sebe a o svojom podiele v tých vzťahoch, ktoré zlyhali. Trvalo päť rokov a vyžiadalo si to úžasnú sponzorku, ktorá ma naučila, čo je úprimnosť, otvorenosť a komunikácia.

Vo svojom vzťahu so sponzorkou som prvýkrát zažila to, čo je skutočná dôvernosť a blízkosť. Dnes mám nádherný vzťah s mužom, ktorý takisto uplatňuje tento program. Úprimnou a usilovnou prácou prostredníctvom Al-Anon a dvanástich krokov sa moje prázdno v duši naplnilo láskou, súcitom, smiechom, pokojom a vyrovnanosťou. Al-Anon mi dal život, o ktorom som si nikdy nemyslela, že sa dá žiť.

Kathy P., Massachusetts