30. decembra 2005 sa môj vesmírny kút pohol. Okolo ôsmej večer zazvonil telefón. Bola som doma s mojím najmladším dieťaťom. Dve staršie deti odišli za kamarátmi. Manžel, ktorý bol veterinár, mi pred niekoľkými hodinami telefonoval, že musí odísť na jednu farmu riešiť koliku. Boli sme manželia takmer 20 rokov a vedela som, že problém s kolikou môže trvať dosť dlho, preto ma netrápilo, že sa ešte nevrátil.

Keď zazvonil telefón, predpokladala som, že je to manžel, ktorý mi oznámi, že už je na ceste. Namiesto toho tam bol nejaký muž, ktorý mi oznamoval, že sa stala autonehoda. „Muž bol vážne zranený a sanitka je na ceste.“ Našiel nášho psa, ktorý mal na prívesku číslo nášho telefónu. Vtedy sa mi pohol celý vesmír. Pýtala som sa ho, čo sa stalo. Nevedel, len opakoval, že muž bol vážne zranený a sanitka je na ceste. V telefóne som počula hučanie sirén.

Syna som vzala k susedom a ponáhľala sa do nemocnice. Pamätám si, ako som cestou plakala a modlila sa. Volala som rodičom, manželovej mame a nášmu kňazovi. Poslali ma do úrazovej ambulancie a povedali mi, aby som čakala. O chvíľu sa tam zišla rodina, niekoľko priateľov a susedov.

Keď mi s deťmi dovolili vidieť Dava, takmer som omdlela. Bol veľmi dobitý a dolámaný v dôsledku toho, že vypadol z auta. Bol v bezvedomí, napojený na rôzne prístroje. Pamätám si, ako pri ňom deti plakali a volali, aby sa prebral. Nestalo sa to.

Krátko potom mi povedali, že jeho mozog už odumrel a opýtali sa ma, či som ochotná darovať jeho orgány. Nemala som ani príležitosť rozlúčiť sa. Vtedy sa celý vesmír obrátil naruby. Zrazu som bola vdova a deti, ktoré mali 16, 14 a 11, zostali bez otca. Mala som pocit, akoby sa mi pri nohách otvorila hlboká čierna jama.

Nikdy sme nenašli nijaký záznam o tom, že by niekto volal kvôli problému koliky. Šeril vydal oficiálnu správu, v ktorej sme sa dozvedeli tri veci: Dave nebol pripútaný, išiel príliš rýchlo a bol opitý.

Tri zásahy a si von“ – slová, ktoré zvykol hovoriť, zrazu nadobudli nový význam. Deti nevedeli, že ich otec bol alkoholik. Veľmi som sa to snažila pred nimi zakrývať, takže posledný „zásah“ bol obrovským šokom. V nasledujúcich mesiacoch mi niekoľko ľudí porozprávalo príbehy o Davových ťažkostiach. Napriek tomu okolnosti jeho smrti boli šokom pre väčšinu ľudí v našej komunite. Dave svoju závislosť dobre skrýval.

V nadchádzajúcich mesiacoch sa tá hlboká tmavá diera prehlbovala a zatemňovala, keď sa mi postupne odkrývala hĺbka finančných ťažkostí, ktoré mal Dave na klinike a ktoré predo mnou ukrýval. Prečo mi o tom nepovedal? Prečo nepožiadal o pomoc? Ako ma s tým všetkým mohol zanechať?

Snaha podporovať tri užialené, ubolené a zmätené deti ako aj riešenie toho, čo sa stálo známym ako „neporiadok na klinike“ – to všetko hrozilo, že ma prekoná a celkom pohltí. Žiaľ prichádzal v tom, čo dokážem opísať len ako nepokojné, bijúce vlny, no na svoj žiaľ som mala celkom málo času. Bolo to akoby sa ma nejaká tmavá sila pokúšala zraziť na zem a stiahnuť ma do seba.

Ako si želám, aby som bola vtedy mala Al-Anon! Pred mnohými rokmi som navštívila niekoľko stretnutí, kým to Dave nezistil a nešiel sa z toho zblázniť. Dokázal byť láskavý „nežný obor“, no bol to aj veľký chlap so strašidelným, prchkým a nepredvídateľným temperamentom. Stiahla som sa a prestala som chodiť na stretnutia.

V istom čase Dave išiel na stretnutie AA, no povedal mi, že mu to nepomáha a odmietol všetko, čo tam našiel. Keď svoj problém nepopieral, snažil sa svoju chorobu zvládať množstvom vitamínov a svojpomocných kníh. Ja som sa to snažila zvládať tým, že som sa usilovala byť dokonalou manželkou, udržiavať domácnosť v dokonalom stave, vychovávať dokonalé deti, vylievať pivo a snažiť sa odvádzať jeho pozornosť. Tento zoznam by mohol pokračovať ďalej. Teraz na to môžem len povedať, že som bola bláznivá.

To, čo mi pomáhalo fungovať v mesiacoch po Davovej smrti, bola prítomnosť mnohých anjelov. Boli to moji kamaráti zo školy, ktorí mi v prvom roku platili hypotéku, opravy auta, hudobné a športové krúžky pre deti; priatelia, ktorí prišli, boli pri mne a len počúvali; anjeli, ktorí prinášali nespočetné množstvo jedál; anjeli ako moji poradcovia a právnici a tento zoznam pokračuje ďalej. Vedela som, že v tejto temnote nejakým spôsobom pracuje moja Vyššia sila.

Zákonné problémy s klinikou trvali tri roky. Finančné negatívne dopady a neistota sú stále súčasťou môjho života. Pretrváva aj žiaľ.

Dopady Daveovho alkoholizmu sú prítomné takmer denne. V Al-Anone sa učím novému spôsobu života, no vyžaduje si to čas. S deťmi stále zápasíme s mnohými nevyriešenými problémami. Sú dni, keď sa zdá, ako by sme cez ne prešli, inokedy máme pocit, že sa s nimi potýkame tvárou v tvár.

Už som žiaľ opisovala ako nárazy vĺn. S istotou môžem povedať, že boli obdobia, kedy sa ma snažili stiahnuť vlny zármutku, strachu, hnevu a obáv. Žiaľ nemá dátum expirácie. Má tak, ako je to opísané v knihe Opening our Hearts, Transforming our Losses (Otvorenie našich sŕdc, premenenie našich strát) obnovujúcu sa podstatu. Zistila som, že táto jeho prirodzenosť je nepredvídateľná.

Za posledné roky boli obdobia, kedy som čakala, že ma to postihne, no tie plny sa preliali pokojne. Inokedy ma prekvapila sila, keď sa zdvihli celkom nečakane. A sú tiež obdobia, kedy žiaľ a radosť aj napriek tomu, že sa nachádzajú na opačných koncoch emocionálneho spektra, kráčajú ruka v ruke.

Jeden príklad toho sa stal asi pred dvoma mesiacmi, keď môj najstarší syn končil školu. Ako predseda študentskej rady mal slávnostný príhovor. V dňoch, ktoré tomu predchádzali, som na neho bola veľmi hrdá, plná radosti z toho, čo dosiahol, kým sa stal a zároveň som bola plná žiaľu nad tým, že tu nemôže byť jeho otec. Áno, v ten slávnostný deň tam bol Dave prítomný v duchu v jeho súrodencoch a ostatných zhromaždených členoch rodin, no nebol tam, aby mohol potriasť svojmu synovi ruku. Žiaľ sa objavuje znova a jeho pôsobenie je trvalé.

Za posledné mesiace som sa v miestnostiach Al-Anon, v literatúre a v diskusii so sponzorkou a inými naučila veľa o chorobe Dava, našej dcéry a ich účinkoch na mňa.

Kniha Opening our Hearts, Transforming our Losses (Otvorenie našich sŕdc, premenenie našich strát) nebola ľahkým čítaním, no mnohé veci mi osvetlila a potvrdila. Je pravdou, že alkoholizmus obklopuje veľa žiaľu, žiaľ ovplyvňuje takmer každú oblasť v našom živote, žiaľ je prítomný v zmenách či stratách našich priateľstiev, je prítomný v nesplnených snoch, vo finančných problémoch, v mnohých „čo ak“ a „keby tak“.

Hoci teraz mám viac súcitu s tým, čím prechádzal Dave, mám v sebe aj žiaľ a hnev kvôli tomu, že pred smrťou nenašiel zotavovanie. Mám hnev a žiaľ kvôli kontrole, ktorú uplatňoval nado mnou celé roky – a hnevám sa aj na seba, že som mu to dovolila.

Bolo by spôsobilo to, žeby som sa mu bola postavila, navštevovala stretnutia Al-Anon a začala na sebe pracovať to, že by sa mu otvorila cesta k objaveniu triezvosti? A ak by našiel triezvosť, ušetrilo by to našu dcéru toho, aby na túto chorobu neochorela? Keby jeho matka nebola skrývala a popierala svoju chorobu, mohli by sa mať dnes Dave a naša dcéra lepšie? Neviem a nikdy sa to nedozviem. Toto sú len niektoré z otázok, na ktoré nenájdem odpoveď.

V spomínanej knihe je aj kapitola s názvom „Úľava“. Úprimne môžem povedať, že som prežívala úľavu v súvislosti s tým, že Dave viac netrpel. No za tým bola aj úľava z toho, že viac nebudem musieť chodiť po špičkách v obavách z toho, že nikdy neviem, čo ho môže nahnevať.

Určite by som si zvolila iné spôsoby úľavy, keby to bolo na mne – to, aby vyhľadal pomoc, našiel triezvosť či dokonca aby sme žili oddelene. Cítila som sa hrozne vinná z toho, že som mala takéto pocity. Len vďaka sedeniam s poradcom som ich rozpoznala a nakoniec dokázala akceptovať. Keď som čítala, že aj iní mali podobné pocity úľavy bolo povzbudzujúce; videla som čierne na bielom, že nie som kvôli tomu nejaká hrozná obluda.

Bolo to ťažké a mätúce vidieť a cítiť, že Dave nebol ten muž, do ktorého som sa zamilovala, cítiť bezmocnosť nad tým, že naozaj nemôžem urobiť nič kvôli zmenám, ktoré sa udiali. Nemôžem zmeniť minulosť. Nemôžem zmeniť ani svoje, ani Davove chyby. Zubnú pastu nedokážeme natlačiť späť do tuby bez ohľadu na to, ako veľmi by sme si to želali.

Z minulosti sa však môžem poučiť a snažiť sa veci robiť ináč. Vďaka programu Al-Anon sa učím svoje pocity artikulovať a prinášať ich na svetlo. Učím sa, aké je dôležité sústreďovať sa na to, čo je reálne a prítomné v mojom živote dnes.

Učím sa spočívať v uistení, že Boh odo mňa nečaká dokonalosť, len to, že sa budem stále posúvať dopredu najlepšie ako viem a spoliehať sa na moju Vyššiu silu. Naučila som sa, že budem mať pri sebe anjelov, ktorí mi pomôžu dostať sa z temnoty (tej, ktorá sa časom splytčuje) naspäť do svetla.

Laura C.

Preložené a zverejnené so súhlasom časopisu Forum, Al-Anon Family Group Hdqts., Inc., Virginia Beach, VA, júl 2013, str. 24-28