Chodiť vo svetle

“Keď som si dala dole masku a prezradila svoje tajomstvo, už som sa viac necítila iná ako ostatní”

Niekoľkokrát som si v novinách všimla oznam o stretnutiach Al-Anon a s dôverou som sa obrátila na svoju dávnu priateľku, ktorá tam chodila a tá ma povzbudila k tomu, aby som tam išla. Keď som prechádzala okolo mladých ľudí, ktorí stáli na chodbe, usmievali sa na mňa a milo ma vítali. Na mnohých z nich som videla, že prežívajú radosť a majú v sebe akúsi iskru.

Tiež som si uvedomovala skutočnosť, že v miestnosti som bola najstaršia. Napriek tomu som bola pripravená verejne priznať, že jeden z mojich rodičov bol alkoholik. Táto skutočnosť bola už 33 rokov tajomstvom. Teraz som veľmi túžila po pokoji, ktorý z týchto ľudí vyžaroval, hoci každý z nich pochádzal z problémového prostredia ako ja. Boli to dospelé deti alkoholikov.

Keď ľudia prichádzali do miestnosti a hľadali miesto na sedenie, často sa pri niekom zastavili, objavili ho, vymieňali si pozdravy a mávali na tých, ktorí boli o niečo ďalej. Bolo jasné, že ich niečo spája. Gratulovala som si, že sa mi podarilo prísť až tak ďaleko bez toho, aby ma niekto spoznal, keď na mňa zrazu zakývala mladá žena. Poznala som ju a všimla som si, že sa usmievala rovnako úprimne ako ostatní. Zrazu som sa cítila ako doma.

Keď sa vedúci opýtal, či tam sú nejakí nováčikovia, poobzerala som sa po miestnosti a všimla som si, že sa prihlásili traja ľudia, tak som sa k nim pridala. Každý sa na nás usmial.

V ten večer som počula troch členov Al-Anon, ako rozprávali svoje príbehy z detstva o tom, že vyrastali v domove alkoholika a takisto o tom, ako im pomohol program Dvanástich krokov. Nezdalo sa dôležité, aký bol kto nábožensky založený, cítila som prítomnosť Vyššej moci a vedela som, že tu pôsobí. Teraz, keď som si už zložila masku a moje tajomstvo vyšlo na povrch, už som sa necítila iná ako ostatní. Vo svojom bývalom trápení som mala veľkú spoločnosť. Našla som pokoj, bezpečné miesto, kde som mohla rozprávať o svojej matke a naučila som sa, čo alkoholizmus spôsobil mne a mojej rodine. Prvýkrát za dlhé roky som to povedala nahlas – moja matka bola alkoholička. Keď som sa pýtala, či je správne, že som tam, keďže moja matka už zomrela, uistili ma, že je to v poriadku, pretože moje rany sa nezahojili.

Aké to boli rany? Ako dieťa som sa naučila, že na mojich pocitoch nezáleží. Keď som niekoho potrebovala, nikto tam nebol. Nedostatok v stravovaní ma viedol k nutkavému prejedaniu. Počas svojho dospelého života som sa pretvarovala, rovnako ako v detstve, že všetko je v poriadku napriek zármutku, zraneniam a obavám. Väčšinu svojho života som nosila falošnú masku, ktorú som si nasadila už v detstve, a snažila som sa správať primerane a vôbec nie tak, ako som sa naozaj cítila. Vždy som sa snažila uhádnuť, čo je v danej situácii “normálne”, pretože mojim vzorom boli učitelia a herečky. Vôbec som nevedela, ako môžem vyjadriť svoj hnev alebo aspoň si ho priznať.

Keď som prišla na stretnutie Al-Anon, kde sa stretávali dospelé deti alkoholikov, chcela som dosiahnuť pokoj so svojou minulosťou a so svojimi rodičmi a cítila som, že som našla bezpečné miesto, kde som mohla hovoriť o svojich spomienkach, ktoré ma roky prenasledovali. Keď som uplatňovala program Dvanásť krokov, už som sa necítila osamelá a uvedomovala som si, že by som sa mala v prvom rade zamerať na svoje vlastné uzdravenie prostredníctvom viery vo Vyššiu moc. Verila som v Boha, ale hlboko vo svojom vnútri som prežívala, že nestojím za to, aby mi niekto pomohol. Al-Anon zmenilo moje myslenie a uvedomila som si, že sa môžem všetkého vzdať a odovzdať to Bohu. Keď som s ním trávila čas každý deň a sústredila som sa na to, čo bolo potrebné, moje povinnosti som zvládala ľahšie a získala som väčší pokoj.

Na povrch sa dostával potláčaný hnev spolu so zlými spomienkami. Cítila som, že sa dusím. Moja sponzorka mi vysvetlila, že tieto pocity boli celý čas vo mne a že moja Vyššia moc na ne teraz zasvietila. Prvýkrát som videla, ako som v sebe potláčala rozhorčenie, zapierala bolesť a vždy som si nasadila peknú masku. Teraz som si uvedomila, že bolo bolestivejšie tváriť sa ta, že to vôbec nebolelo. Keď som ďalej pokračovala v programe, na povrch sa neustále vynárali nevyriešené a nečakané pocity.

Navrhli mi, aby som svoje staré spomienky a pocity napísala bez vyberaných slov. Písala som stenograficky, aby to nikto nemohol prečítať a vyliala som zo seba všetok hnev, nenávisť, odpor, túžbu po pomste, sebaľútosť a ohavné pocity, ktoré som nikdy otvorene nevyjadrila, ani sa podľa nich vo svojom živote nesprávala. Hoci som si tie pocity predtým nemohla priznať, teraz viem, že moja Vyššia moc ich stále videla a ja som kvôli nim stále prežívala bolesť. Teraz o nich môžem rozprávať.

Odkedy som urobila piaty krok, prežívam pokoj a Božiu blízkosť. Keď sa vyskytne nejaký problém, pýtam sa Boha, ako to mám riešiť. Ak to nedokážem sama, nechám to na svoju Vyššiu moc.

Oddelenie mi pomohlo sústrediť sa na svoje zodpovednosti, ktorým som často unikala tým, že som sa stala workoholičkou alebo som sa snažila riešiť problémy iných. To, že som zanedbávala samú seba bol zlozvyk, ktorý som sa naučila v detstve. Teraz, keď si robím svoje veci, znamená to, že svoje povinnosti vykonávam tak, že prvé veci dávam na prvé miesto a uplatňujem aj slogan Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu. Postupne mi moja Vyššia moc urobila v živote poriadok. Už nehovorím, že ma to nebolí, keď to nie je pravda. Takisto prijímam vlastné ohraničenia a ohraničenia iných ľudí.

Teraz, keď dávam do poriadku minulosť, napravujem to, čo sa dá a riešim aktuálne situácie, je pre mňa ľahšie žiť deň po dni a budúcnosť nechať na Boha. Cítim sa oveľa lepšie, pretože nemusím nič skrývať. Svoj súkromný život sa snažím žiť v súkromní a vážiť si anonymitu iných ľudí a zároveň kráčať vo svetle a v nádeji, že toto svetlo je odrazom myšlienok mojej Vyššej moci pre môj život. Snažím sa neustále hľadať pokoj. Prezieravosť pre mňa znamená – je to moja vec alebo tvoja?

Prežívam veľkú radosť, keď sa stretnutie skončí, všetci sa postavíme do kruhu, chytíme sa za ruky a povieme nováčikom, aby prišli aj nabudúce. Pamätám si, že to bolo pre mňa veľkým povzbudením po mojom prvom stretnutí a viem, že je to pravda. Funguje to.

Anon, Kanada