Matka alkoholika

Prvýkrát som prišla na stretnutie Al-Anon pred viac ako 19 rokmi a odvtedy som jeho členkou. Myslela som, že môj život je celkom v poriadku a vždy som robila prácu dobrovoľníčky podľa mojich najlepších schopností. Potom, bolo to asi pred šiestimi rokmi, začal náš najstarší syn prepadať alkoholizmu. Napriek mnohým rokom v Al-Anon sme uňho hneď alkoholizmus nerozoznali. Popieranie na nás vždy čaká skryté, kým ho použijeme.

Zaplietol sa do prestrelky

Medzi obdobím od svojich 14 do 18 rokov sa z môjho nádherného syna stal iný človek. Zaplietol sa do nejakého gangu a dvakrát ho dobodali. Zdalo sa mi, že vždy u nás bola polícia – buď ho privádzali domov, alebo ho odvádzali preč.  Môj život bol opäť neovládateľný a znovu som začala svoju službu. Začala som pracovať v skupine Alateen a založila som skupinu Al-Anon. Týmto sa moja pozornosť presunula od môjho mladého alkoholika späť na mňa, kam patrila. Nakoniec sa môj syn rozhodol vyhľadať pomoc a dva roky bol členom AA.

Neviem, ako sa jeho príbeh skončí. Vrátil sa späť k svojej partii bez toho, aby o tom niekomu povedal. Minulý mesiac sa zaplietol do prestrelky, ale keď sme sa ho na to pýtali, nepovedal nám nič. Dúfala som, že on nebol ten, kto strieľal, ale zverila som sa svojej Vyššej moci s dôverou, že mi pomôže odpútať sa od neho bez ohľadu na to, aký bude výsledok. Onedlho sa potvrdilo, že strieľal naozaj on. Človek, ktorého postrelil, to prežil, ale následky tohto činu voči môjmu synovi ešte nie sú presne stanovené.

Znovu som poprosila moju Vyššiu moc, aby mi pomohla oddeliť sa s láskou a ide to veľmi pomaly. Svojmu synovi som povedala, že sa nebudem zúčastňovať na žiadnom z jeho súdnych pojednávaní a že ak sa znovu dá dohromady s členmi jeho partie, bude sa musieť od nás odsťahovať. Zdá sa to divné, ale moja Vyššia moc ma znovu zapojila do služby, aby som sa dostala cez toto ťažké obdobie. Minulý mesiac ma požiadali, aby som mala prednášku v troch rôznych nemocniciach. Dve z nich boli určené pre dospievajúcich a ich rodiny na jednotke chemických závislostí. Po každej z týchto prednášok som sa cítila oveľa lepšie. Bez toho, aby som svojho syna ponižovala, bola som im schopná povedať, ako mi Al-Anon pomohol v bolesti, pretože môj syn je alkoholik. Rodičia, ktorí sa so mnou rozprávali, boli veľmi vďační. Moja Vyššia moc vedela čo potrebujem, len čo som ju požiadala o odpútanie a dala mi to, čo som potrebovala.

Neodsudzujem

Svoj život žijem deň po dni a snažím sa svojmu synovi ukázať, ako veľmi ho milujem a zároveň mu nebránim v tom, aby niesol dôsledky za svoje činy, aj keď sú spojené s veľkým utrpením. Myslím, že je vďačný za to, že ho neodsudzujem. Takisto chápe, že musí robiť sám to, čo je potrebné. Kedykoľvek do môjho života vstúpila neovládateľnosť, kedykoľvek sa bolesť zdala taká neznesiteľná, že už som nechcela ísť ďalej, Al-Anon ma vždy podržal. Ďakujem Vyššej moci za to, že cez službu Al-Anon smerovala moje kroky k duševnému zdraviu.

Mary H., Illionois

Dôvod k oslave

Dnes je štvrté výročie odvtedy, čo som sa začala liečiť v programe Al-Anon. Keď som večer oslavovala 21. narodeniny môjho syna, spomenula som si, kde som bola na každej zo štyroch osláv a bola som vďačná za program, ktorý spôsobil v našich životoch takú veľkú zmenu.

Presne pred štyrmi rokmi sme spolu s manželom trávili 17. narodeniny nášho jediného syna sami po tom, čo sme ho odviezli do liečebného strediska, ktoré bolo vzdialené 100 míľ. Mladý poradca nám len tri dni pred jeho narodeninami povedal, že náš syn je závislý. Všetky tie reči o závislosti, alkoholizme a liečbe spôsobili u mňa taký zmätok, že som nevedela, kam sa obrátiť. Celý deň som strávila sama a s manželom som sa nerozprávala. Pamätám sa, že som sa išla prebehnúť a takmer som plakala, pretože som sa cítila veľmi osamelá a stratená. Bežala som, aby som sa zbavila domácich hádok a aby som spotrebovala energiu, ktorú u mňa vtedy vyvolal stres.

Do nasledujúceho roka som našla Al-Anon. Keď som počula, ako jedna úžasná pani rozprávala svoj príbeh o Al-Anon v centre, kde sa liečil môj syn (robila som všetko preto, aby som mu pomohla), váhavo som išla na svoje prvé stretnutie. Tak veľmi som chcela poradiť tým úbohým dušiam so všetkými tými problémami; veď ja som nijaké nemala. Keď môj syn nepil a nebral drogy, všetko bolo v poriadku. No netrvalo dlho, kým som zistila, že Al-Anon bol spôsob, ktorý mi pomáhal vysporiadavať sa s mojimi rýchlymi reakciami voči druhým, a tiež s inými prvkami môjho čudného správania, o ktorom som si stále myslela, že je celkom normálne. Keď sme si pripomínali prvé výročie,  objavila som svoju Vyššiu moc a zažila duchovné prebudenie. Dokonca som sa naučila, že v Al-Anon nikomu neradíme, len sa delíme so skúsenosťami, silou a nádejou. Už som mala za sebou dlhú cestu od nápomocného nováčika. Čítala som knihu Al-Anon Faces Alcoholism (Al-Anon čelí alkoholizmu) tak dychtivo, ako som nikdy nečítala nijakú novelu a bola som schopná deliť sa s nováčikmi s tým, aká je naša literatúra úžasná pre uzdravujúcich sa ľudí.

Do obdobia, keď sme si pripomínali druhé výročie, som s bolesťou prijala skutočnosť, že môj otec, ktorý zomrel, keď som mala päť rokov, bol alkoholik a že veľmi ovplyvnil moju matku, mojich siedmich súrodencov, aj mňa. Všetci sme mali problémy a zdalo sa, že ja som jediná, ktorá sa usiluje o pomoc. Prekonala som potrebu všetko im v Al-Anon vytmaviť a bola som schopná začať uplatňovať dvanásť krokov nie povýšenecky, ale s obľubou. Ešte stále som mala problém s tým, aby som nestrkala nos do vzťahu medzi mojim manželom a synom, ale zlepšovalo sa to. Bola som schopná čítať si knihu Deň po dni v Al-Anon, prečítať všetky stránky o každodennej téme, aby som lepšie pochopila myšlienky na uzdravenie. Táto malá knižka bola pre mňa oveľa viac než len obyčajná kniha a nosila som ju so sebou na stretnutia, aby som si ju čítala spolu s ostatnými. Bolo v nej veľa krásnych múdrych slov, ktoré mi hovorili, aby som nechala uzdravenie môjho syna na neho, na jeho Vyššiu moc a jeho kamarátov v liečebnom programe. Táto knižka mi tiež ukázala, ako sa mám starať o vlastné problémy, nie o problémy iných a ako odmietnuť to, aby ma ovládalo správanie niekoho iného.

Pri oslave tretieho výročia som mala ešte stále problémy so sebaúctou, ale stávala som sa voči sebe dostatočne čestná, aby som to mohla priznať a snažila som sa samú seba prijímať a milovať. Takisto som prijala skutočnosť, že ďalšie poradenstvo by mi umožnilo, aby som svojmu manželovi ukázala, že ho milujem spôsobom, ktorý je mi vlastný. Poradca, ktorého nám poslala moja Vyššia moc, nám pomohol učiť sa komunikovať spôsobom, o ktorom hovorí kniha Dilemma of the Alcoholic Marriage (Dilema alkoholického manželstva). Veľmi som váhala, či si mám tú knihu kúpiť, keďže môj manžel nie je alkoholik. No slová múdrosti môžu pomôcť všetkým ľuďom, ktorí žijú v spoločnom vzťahu, viac sa tešiť zo vzájomného zdieľania sa a starostlivosti.

Nedávno, tesne pred našim štvrtým výročím, som sa rozhodla, že je čas na knihu Deň po dni v Alateen. Odporučilo mi ju isté dospelé dieťa alkoholika na oblastnom zhromaždení niekedy počas môjho prvého roka, no ja som si nemyslela, že by mi to pomohlo, pretože mám štyridsať rokov. Teraz som sa rozhodla, že vo svojej dospelosti mám skutočne asi štyri roky.  Jednoduchý a priamy jazyk tejto knihy na každodennú meditáciu ku mne hovorí a pripomína mi, že musím na tomto programe pracovať každý deň, aby som si zachovala vzácnu vyrovnanosť, ktorou som bola požehnaná.

Moja Vyššia moc mi dala nádherný deň, aby pomohla našej malej rodinke oslavovať 21. narodeniny môjho syna. Keď som sa dnes večer bola prebehnúť, chladný vietor sa dotkol mojej kože a neubránila som sa spomienke na ten trýznivý beh pred štyrmi rokmi. Dnes behávam preto, aby som podporila svoje telesné zdravie a takisto aby som sa lepšie cítila. Nepočítam ubehnuté kilometre, aby som na niekoho urobila dojem a takisto nebehávam v zlom počasí, aby som splnila nejaký cieľ.

Neustále sa vraciam na stretnutia Al-Anon, aby mi moji drahí priatelia v Al-Anon aj naďalej pomáhali liečiť sa. Takisto sa teším na ďalšiu literatúru, ktorá pomáha nám všetkým v uzdravení v našom spoločenstve po celom svete.

Linda S., Oklahoma

Špirálovitá cestička

Cesta uzdravenia sa môže zdať ako tmavé a osamelé miesto. Napriek všetkému pokoju a radosti, o ktorých vieme, že na tejto ceste leží, sa môže zdať cena za ich dosiahnutie príliš vysoká.

Moja cesta uzdravenia sa začala pred viac ako 12 rokmi, kedy som si uvedomila, že ak sa nezastavím, zrútim sa dole k šialenstvu a smrti. V tomto bode zlomu bolo nevyhnutné nechať za sebou moje deti, manžela, rodinu a priateľov – to bolo odpútanie. Niektorí z nich sa ma rôznym spôsobom snažili zlákať späť na cestu, po ktorej sme spolu išli tak dlho. Ich bolesť nebola taká veľká ako moja a nevideli pred sebou to, čo ja; bolo to ich popieranie.

Snažila som sa ich stiahnuť so sebou, prosila som, hádala sa, nariekala; bolo to moje úsilie o kontrolu. Bola som si istá, že sa ich vzdávam a že jediný spôsob, ako môžu prežiť, je to, ak pôjdu so mnou; to bol nedostatok dôvery v moju Vyššiu moc.

S bolesťou som sa naučila, že všetko moje úsilie udržať ich na ceste spolu so mnou, bolo márne a ničivé a to mi dalo vyrovnanosť. Začala som vidieť, že niektorí z nich sa ku mne pripoja, ak budem ochotná skúmať nové územie a to mi dávalo odvahu. Čím ďalej som na svojej ceste postupovala, tým viac som sa učila o sebe a o iných; to bola múdrosť.

Môj syn, identifikovaný alkoholik v našej rodine, odmietal každú príležitosť na uzdravenie; to bol môj zármutok. Pri jeho smrti som si uvedomila, že som urobila všetko, čo som mohla zmeniť, a to mi prinieslo akceptovanie.

Odvtedy sa ku mne na mojej ceste pridali mnohí z tých, o ktorých som si myslela, že som ich zanechala za sebou – môj manžel, deti, priatelia a rodina. To bola a je moja radosť. Stretávame sa, rozchádzame a znovu stretávame s novými náhľadmi, novým pochopením a širším pohľadom na život. To je moja odmena.

To, čo okolo nás prechádza, sa pri nás zastaví. Cesta k uzdraveniu nie je priama a nemá viditeľný cieľ. Je to ako chodník na vrchol hory, špirálovitá cestička, ktorá sa otáča, zahýba a vedie nás znova a znova dookola, ale zakaždým dosahujeme novú úroveň porozumenia a máme iný pohľad na to, čo sme videli skôr. Niekedy dole zostúpia mraky a zakryjú mi cestu, ale viem, že ak budem pokračovať ďalej, nájdem slnko, ktoré svieti niekde hore, nad mrakmi.

Anonymná pisateľka, Illionois

Tri slogany

V minulosti som skúšal všetko, čo som vedel – kontroloval, vysmieval sa, obviňoval a nevšímal si, aby som ovládol pitie môjho 23-ročného syna. Nič z toho jeho pitie nijakým spôsobom neovplyvnilo. Potom jeden večer vyšiel z pivnice po týždňovom záťahu a prosil o pomoc. Moja manželka mu povedala, aby zavolal istému členovi AA. Dotyčný mu povedal, aby mu zavolal ráno, keď vytriezvie.

Do rána už nepociťoval potrebu liečby, ale ja som na tom trval. A tak som so synom, ktorý držal v ruke plechovku s pivom, išiel do nemocnice. Prijali ho a ja som bol vo svojom srdci veľmi vďačný za to, že mu niekto mohol pomôcť. Predtým, ako sa odsťahoval do vlastného bytu, k nám prišiel ešte na dva týždne. Celý čas ležal v posteli a my sme sa oňho starali.

Veľmi ma prekvapilo, keď som sa dozvedel, že moja manželka chodí na stretnutia Al-Anon už dva mesiace, keď mi dala na čítanie nejakú ich literatúru. Tento program som prijal až o nejaký čas neskôr, keď som si konečne priznal, že som bezmocný a že takisto potrebujem pomoc. Keď som navštívil stretnutie niekoľkokrát, konečne som sa začal cítiť pohodlne ako jediný muž v skupine, kde bolo asi dvadsať žien. Uvedomil som si, že moje pocity a postoje boli veľmi podobné tým ich. Najprv som o svojich pocitoch nehovoril tak slobodne ako oni, ale ako čas plynul, skutočne som prijal celý program Al-Anon.

Dvanásť krokov a slogany mi veľmi pomáhali. Našiel som Boha, ktorý mi rozumel: Boha, ktorého som sa nebál a bol vždy tam, keď som Ho potreboval. Všetko, čo potrebujem urobiť, je požiadať a často je problém odstránený. Viem, že moja Vyššia moc mi odpovedá a cez Al-Anon som získal odvahu využívať príležitosti. Dvanásť krokov sa stalo mojimi odrazovými mostíkmi. Všetko, čo potrebujem robiť, je kráčať po nich a prijať dobro, ktoré sa tam pre mňa nachádza.

Spolu s tým, keď som sa učil žiť deň po dni, neustále som si pripomínal slogan Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu. Takisto som zistil, že veci nie sú nikdy také dôležité, akú dôležitosť som im pripísal a naozaj som mohol žiť a nechať žiť.

Môj syn prijal program AA a vrátil sa späť do školy. Po ukončení univerzity sa usadil a pracoval ako učiteľ základnej školy. Usilovne pracoval a šesť rokov nepil, až kým ho o život nepripravil infarkt. V mysli mi vírili myšlienky o pokračovaní v programe Al-Anon, ale keď som sa vrátil späť na pravidelné utorkové večerné stretnutia, už som viac nepochyboval. Musím mať Al-Anon. Láska a trpezlivosť, ktorú som tam dostal bolo niečo, čo som nemohol prijať nikde inde.

Pôsobenie Al-Anon rozpoznávam ako súčasť mojej liečby. Do tejto práce som sa zapojil ešte viac – navštevujem mnohé stretnutia a vykonávam ďalšiu dobrovoľnícku prácu. Chcel som povedať aj ostatným o tom, o čo sa tí druhí podelili so mnou. Myslím, že som povolaný vykonávať dobrovoľnícku prácu a slúžiť v nej, ale viem, že spolu s mojou Vyššou mocou prejdeme spolu ešte oveľa viac ciest a v programe Al-Anon stretnem ešte oveľa viac úžasných ľudí.

Jim K., Colorado

To, čo bolo moje

Môj príchod do Al–Anon bol plný strachu, beznádeje a zúfalstva. Alkoholik v mojom živote prejavoval len malú náchylnosť k triezvosti a ešte menšiu k tomu, čo som od neho chcela. Ako matka som skúšala všetko, čo som mohla, aby som kontrolovala požívanie alkoholu a drog u môjho syna. Nemohol vidieť, ako ho to telesne aj citovo ničí? Nemohol vidieť, akí boli jeho rodičia vystrašení a utrápení? Ako mohol aj naďalej klamať a zraňovať tých, ktorí ho najviac milovali?

Al-Anon poznal odpovede. Chcel ma naučiť, ako ho zastaviť, aby prestal s tými nebezpečnými návykmi. Bola som prekvapená, keď som zistila, že Al-Anon nezmení jeho, ale mňa! Čo som mala zmeniť? Bola som jednoducho matka, ktorá už dlho trpí a snaží sa zo všetkých síl viesť svojho syna k dospelosti. Keď som počúvala, čítala a opäť počúvala, zistila som, že moje činy a zvlášť to, ako som reagovala, situáciu len zhoršovali. Neexistovalo nič, čo by som mohla urobiť, aby som tým kontrolovala jeho správanie a ja som určite jeho chorobu nezapríčinila. Mohla som sa vzdať viny a cítiť zmenu v tom, ako som reagovala na veci, ktoré sa diali. Keď som sa vzdala viny a hanby za to, že moje dieťa je alkoholikom, dokázala som vnímať, ako aj on trpí kvôli svojej chorobe. Nesprával sa tak schválne, ani schválne nespôsoboval bolesť a utrpenie tým, ktorí ho milovali. Nechcel byť tam, kde bol a nechcel ani robiť to, čo robil. Bol chorý.

Keď som sa učila meniť moje reakcie na jeho okolnosti, odpútať sa od jeho problémov  umožniť mu prirodzené dôsledky jeho činov, naše životy sa pomaly začali meniť. Mohla som zostať mimo toho a sústrediť sa na to, čo som sama potrebovala zmeniť. Už som mu viac neponúkala výhovorky na jeho činy, ani som ho viac neospravedlňovala. Dosiahla som stupeň vyrovnanosti tým, že som rozpoznala to, čo som mohla a čo som nemohla kontrolovať. Al-Anon mi poskytuje nástroje, ako jednať s životnou realitou a brať každý deň tak, ako príde – deň po dni.

Judy W., Oregon