Znovu som narazila na dno

Keď som bola v programe relatívne nová, musela som sa pozrieť na všetky fakty o sebe. Veľa svojho času som strávila premýšľaním o tom, kedy moja najstaršia dcéra – alkoholička klesne na samé dno a začne sa usilovať o vytriezvenie. Potom, čo som prešla cez mnohé neúspechy, som si myslela, že som sa všetkého naozaj vzdala a odovzdala to Bohu.

Na začiatku mojej liečby som počula istého muža, ktorý hovoril o tom, ako prenasledoval svoju manželku alebo priateľku na bicykli. Ona išla v aute a on ju naháňal na bicykli po celom meste a kričal na ňu. Keďže som bola medzi nimi nová, vyhŕklo zo mňa: “Hej, počkajte chvíľu!” Otvorila som si knihu Deň po dni a ukázala na druhú časť prvého kroku. “Je toto časť, ktorá znamená, že naše životy sa stali neovládateľné?” Dobre sme sa na tom zasmiali a starší členovia mi dovolili prerušiť ho asi preto, lebo rozumeli, aká som bola napálená – pretože som bola nová a práve som si všetko začínala uvedomovať.

Moja dcéra si svoje veci opäť presťahovala do nášho domu, keď ju niekto vyhodil z ďalšieho bytu. To, že si u nás uskladnila svoje veci nevyhnutne znamenalo, že niekoľko dní u nás prenocuje. S manželom sme už vedeli, že to povedie k narušenému spánku, čo definitívne spôsobí, že naše životy budú neovládateľné. Potom sa prehadzujeme a obraciame na posteli po zvyšok noci a platíme za nedostatok spánku tým, že sa to niekoľko dní snažíme dobehnúť.

Jedného večera mi dcéra zavolala o pol dvanástej. Bola nahnevaná a prosila ma, aby som pre ňu prišla. Opäť sa pohádala so svojim priateľom a nechcela ísť s ním. Dnes viem, že to všetko súviselo s alkoholom. Hoci mala 22 rokov, po citovej stránke mala len 15 kvôli svojmu pitiu, ktoré začalo, keď mala asi 15. Bez akéhokoľvek zaváhania som si na pyžamo dala plášť, sadla do auta a šla pre ňu. Nepočúvala som nič z toho, čo mi hovoril manžel, aby som to nerobila, lebo sa musí sama pozbierať. Neskôr mi povedal, že som sa správala ako robot, ktorého zapnú na automatický chod. Toto bolo niečo zo správania, ktoré som sa naučila ako dcéra a manželka alkoholikov. Ďakujem Bohu za tento nenásilný program, ktorý mi pomáha nachádzať odvahu zmeniť veci, ktoré môžem – seba.

Keď som svoju dcéru vyzdvihla a viezli sme sa domov, začala zúriť. Kričala na mňa, aby som ju odviezla späť do domu starých rodičov jej priateľa. Niekde počas tej jazdy mi to došlo. Uvedomila som si, že som v pyžame a že je polnoc a pred sebou som videla značku, kde bolo napísané, že domov nám ostáva ešte 16 kilometrov. Mala som takmer prázdnu nádrž. Cítila som zo svojej dcéry alkohol a bola som svedkom správania, ktoré ma ovplyvňovalo už dosť dlho.  Zrazu som sa nahnevala. Podarilo sa mi privlastniť si zdravý hnev – nie prudký a vyčítajúci.

V tom momente som v súvislosti s dcérou narazila na dno. Videla som, že keď som pri nej, môj život sa naozaj stáva neovládateľný, hoci ju veľmi milujem. Videla som rodinné fiaska, bláznovstvo, ktoré odrážalo moje správanie a bezprostredný spôsob, akým som reagovala na krízové situácie s mojou dcérou.

Zrazu som si to všetko uvedomila a prijala. Keď som to všetko videla, naozaj to bolelo. Cítila som sa trochu deprimovaná, akoby sa mi už dva dni chcelo spať. Pri myšlienke na svoje pocity som si uvedomila, ako ľahko sa povie “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu”, ale ako ťažko sa to robí.

Keď sa zrazu vzdáte zodpovednosti, ktorá patrí inému človeku po tom, čo ste ju dlho držali vo vlastných rukách, naozaj to bolí. To, čo mi hovorí moja sponzorka a čomu dnes verím, je: “Tvoja dcéra má takisto svoju Vyššiu moc a ty ňou nie si. Nájde vedenie, ktoré potrebuje, aby sa dostala tam, kde má byť. Môže sa rozhodnúť, či to vedenie bude počúvať alebo nie, ale to nie je tvoja vec.”

Pre mňa je vzdávanie sa proces. Niektorým z nás to trvá trocha dlhšie, kým uchopia princípy tohto úžasného programu, ale Al-Anon naozaj pomáha priateľom a rodinám alkoholikov.

Ďakujem vám, priatelia, že ste tam boli, keď som bola pripravená začať na sebe pracovať a prestať obviňovať všetko a všetkých. Aj toto sa pre mňa stalo nenásilným procesom. Niekedy to bývalo “kruté prebudenie ako dôsledok týchto krokov.”

Anonym

Ďakujem Ti, Bože

Predtým, ako som začala chodiť do Al-Anon, nemala som šajnu, čo znamená slogan “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu”. Ako by som sa mohla vzdať kontroly? Myslela som, že ja som tá, čo drží všetko pokope. Keď som sedela na stretnutiach Al-Anon a pracovala so svojou sponzorkou na krokoch, začalo sa mi to trochu vyjasňovať.

Raz bolo témou stretnutia “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu”. O dva dni mi môj domáci podal papier o vypovedaní zmluvy; mala som sa z bytu vysťahovať, lebo sa tam chcel nasťahovať on. Keby som nechodila na Al-Anon, reagovala by som nepríčetným hnevom, strachom, rozhorčením, bezmocnosťou a beznádejou. V ten deň som si spomenula na tému z Al-Anon a na to, čo som tam počula. Modlila som sa, aby som sa dokázala vzdať tejto situácie a dôverovala, že moja Vyššia moc ma bude viesť. S týmto postojom som sa cítila dobre a svoju energiu som nemrhala na negatívne pocity.

Na ďalší deň som sa stretla s jedným známym, ktorý mi povedal o voľnom byte za rohom. Hovorte mi o vzdaní sa a dôvere! Spomenula som si na to a povedala: “Ďakujem Ti, Bože.”

Wendy T., Britská Kolumbia

Moje modlitby boli vypočuté

Po návšteve mnohých stretnutí Al-Anon a prečítaní rôznej literatúry schválenej Konferenciou som začal vnímať, ako by som mohol slogany aplikovať do svojho každodenného života. Nedávno som zistil, že je to naozaj pravda. Po niekoľkých testoch som sa ocitol na operačnom stole, keď mi chirurg do srdca zavádzal cievku.

Pred, počas aj po operácii som sa modlil za upokojenie a uzdravenie. Testy odhalili 70 a 80 percentné zablokovanie v tej istej koronárnej cieve. Začal som sa báť a pýtal som sa chirurga, kedy by sa mal tento problém riešiť. Bez váhania mi odpovedal, že on by začal hneď. Aby som sa zbavil strachu, začal som o tom meditovať a predstavoval som si to.

Bol to pre mňa šok. Keď som ležal na tom operačnom stole, realita na mňa doľahla ako studený mokrý uterák. Došlo mi, že keby sa to zablokovanie nepodarilo spriechodniť, v blízkej budúcnosti by som určite dostal infarkt. Keď sa ma lekári na operačnom stole pýtali, či som v poriadku, zmohol som sa len na odpoveď: “Mám strach.” Príliš som sa bál na to, aby som mohol plakať, ale mohol som sa modliť. Vtedy som si spomenul na slogan: “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu.”

Keďže som bol muž, neočakávalo sa odo mňa, že by som si mohol priznať strach. Muži si majú strach a smútok držať len pre seba. “Zatni zuby” alebo “Nebuď padavka”, to boli frázy, ktoré som zvykol počúvať. Pre mňa znamenali príklady falošnej pýchy a život podľa očakávaní niekoho iného.

Keď som sa zhlboka nadýchol a začal sa modliť, slogan: “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu” mal zrazu pre mňa iný význam. Cítil som úľavu a radosť, že môžem dôverovať Bohu, že ma tým prevedie. Táto viera mi pomáhala cez iné krízové situácie a pomôže mi aj teraz, premýšľal som. Moje pocity strachu a neistoty boli čoskoro nahradené pocitmi tepla, akoby som bol pod teplou prikrývkou alebo pod stanom. Vtedy som vedel, že Boh pri mne bude počas celého procesu a mohol som sa upokojiť. Verím, že Jeho prítomnosť bola v operačnej sále so mnou.

Keď som sa vrátil domov, ďalej som sa modlil a keď som sa začal uzdravovať, moje modlitby boli vypočuté. Odhodlanosťou, podporou zo strany iných a modlitbou som bol schopný vyhnúť sa pascam, ktorým čelí veľa srdcových pacientov, hlavne mužov.

Nikdy nechcem považovať dar modlitby za samozrejmosť. Od Al-Anon a z dvanástich krokov som sa naučil rozpoznávať svoju bezmocnosť a potrebu odovzdať svoj život Bohu. Umožnilo mi to dosiahnuť oveľa viac ako som kedy očakával. Uvoľnením svojej pýchy a prijatím Božej milosti som vyrástol, aby som pomohol pomáhať ostatným, aj sebe.

Od operácie uplynulo niekoľko mesiacov a veci sa veľmi zlepšili. Ukončil som rehabilitáciu a pokračujem ďalej podľa odporúčaní môjho lekára. Schudol som a cítim sa silnejší na tele i na duchu. Rodinné vzťahy, ktoré boli napäté odkedy som začal navštevovať Al-Anon, sa takisto zlepšili. Odkedy som začal chodiť do Al-Anon a učiť sa “Vzdať sa toho a odovzdať to Bohu”, bol som veľmi obdarený.

Jack E., Pennsylvania

Automatické riadenie

S manželom sme sa vydali na výlet po okolitých štátoch. Už sme to predtým absolvovali veľakrát, takže sme si zvykli na to, že sa sme sa pri riadení auta striedali. Rozdiel medzi tým, keď šoféroval on a keď som šoférovala ja bol v tom, že on používal elektronické zariadenie na udržiavanie konštantnej rýchlosti a ja nie. Keďže ja som veľký nadšenec na ovládanie kontroly, akákoľvek myšlienka na to, že by si auto mohlo veci kontrolovať samé mi nikdy nevstúpila na myseľ.

Keď som niekoľko hodín šoférovala,  začala som do nohy dostávať kŕče, pretože som ju mala stále na plynovom pedáli. Predtým som si všimla, že keď šoféroval môj manžel, nemal nohu na plyne. Bol uvoľnený, usmieval sa, pretože sa dokázal tešiť z jazdy.

Cesta pred nami vyzerala bezpečne. Chcela som sa uvoľniť a takisto sa tešiť z jazdy, a tak som sa opýtala manžela, ako to elektronické zariadenie funguje. Znelo to dosť jednoducho a tak som sa rozhodla, že to vyskúšam. Stlačila som dva gombíky, dala nohu dole z plynu a takmer okamžite som pocítila úľavu. Jazda bola oveľa príjemnejšia, keď som sa vzdala kontroly nad plynovým pedálom. Bolo to oveľa ľahšie. Najprv som sa trošku obávala, ale rýchle som si na to zvykla.

Začala som porovnávať toto zariadenie elektronickej kontroly so sloganom “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu”. S elektronickým zariadením v aute som si neustále udržiavala vlastnú rýchlosť a jednoducho som musela akceptovať rýchlosť ostatných šoférov. Zapojením kontrolného zariadenia som ukázala odvahu zmeniť veci, ktoré môžem. Rozhodla som sa, že nebudem obeťou svojej bolesti. Namiesto toho som uvoľnila tlak mojej nohy a to len tým, že som stlačila niekoľko gombíkov.

Bolo úžasné, že som inštinktívne vedela, kedy túto kontrolu vypnúť a znovu začať šoférovať manuálne. Nesnažila som sa nič robiť násilne, ani očakávať problémy. Keď prišiel správny čas, jednoducho som si verila, že môžem urobiť potrebnú zmenu.

Keď som o tom neskôr premýšľala, uvedomila som si, že do cieľa by som prišla bez ohľadu na to, či by som kontrolné zariadenie používala alebo nie. No keď som sa uvoľnila a vzdala sa vlastnej kontroly, prežívala som veľmi pohodlnú a zaujímavú cestu. Teraz viem, že vždy stlačím gombík kontrolného zariadenia a na sedadlo vodiča pustím Boha!

Sue O., California

Našla som úľavu

Keď som prišla do Al-Anon prvýkrát, slogan „Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu“ bol pre mňa snáď jednou z najťažších vecí, ktoré som mala vo svojom živote uplatňovať. Boh tak, ako som ho chápala, mal všetky nedostatky a charakterové chyby aktívneho alkoholika. Boh môjho detstva bol zlomyseľný, pomstychtivý, kontrolujúci a plný hnevu. Ako som mohla takémuto Bohu dôverovať?

Začala som počúvať ostatných členov, ako rozprávajú o svojich skúsenostiach, sile a nádeji. Uvedomila som si, že tí, ktorí sa mi javili ako najzdravší, dokázali odovzdať svoj život do starostlivosti láskavého, trpezlivého a milujúceho Boha – nie Boha, ktorého sa bolo treba báť. Pomaly som sa zbavila Boha z môjho detstva a osvojila si láskavého a milujúceho Boha, o ktorom som počula v Al-Anon.

Teraz, keď mám problémy, keď prežívam bolesť alebo som celkom zasypaná problémami, nachádzam úľavu, keď odstúpim na bok a dovolím, aby to všetko prevzal Boh. Najčastejšie sa snažím neznepokojovať sa kvôli výsledkom, pretože verím, že on sa postará o moju situáciu.

Alice W., Nové Škótsko

Bola som pripravená

Keď nedávno naša rodina dostala pozvanie na svadbu, chcela som tam ísť a zároveň som to nechcela. Môj syn, kvôli pitiu ktorého som sa trápila, mal byť starejším. Vedela som, ako to skončí. Keďže v Al-Anon nám hovorili, že máme možnosť vybrať si, rozhodla som sa, že na svadbu pôjdem pod jednou podmienkou – odídem skoro, hneď po tanci nevesty.

Väčšina ľudí si myslí, že úlohou starejšieho je zabezpečiť, aby svadba prebiehala podľa plánu a takisto sa starať o ženícha. Ale v prípade môjho syna to tak nebolo. Preňho to znamenalo, že každý, kto stojí v rade, aby mohol tancovať s nevestou, sa musí napiť. Rozhodol sa, že si s každým z nich pripije. Vedela som, že ten večer sa skončí s tým, že budem zranená a zahanbená a tak som po tomto tanci oznámila rodine, že som pripravená odísť. Veľmi ich to prekvapilo, lebo obyčajne to bolo tak, že som zostala a dávala pozor na syna. No tento raz nie. Mohla som sa rozhodnúť, že zostanem a budem dávať pozor alebo odídem bez toho, aby som videla všetko to opilstvo. Odišli sme domov.

Hoci som ho musela vidieť opitého, keď ho doniesli domov a niesli do domu, cítila som sa pokojnejšie ako kedykoľvek predtým. Prežívala som zranenie, ale nerobila som paniku. Sledovala som, ako ho uložili do postele a rozmýšľala som, kde je jeho nové auto, kabát, peňaženka a mobil. Uvedomovala som si, že rozmýšľať o týchto veciach je bláznivé. Akonáhle mi prišli na myseľ, spolu s nimi ma napadol slogan: „Aké je to dôležité?“ Nesnažila som sa na to prísť. Vedela som, že už zajtra to budú problémy môjho syna, nie moje.

Toto všetko muselo byť prácou Al-Anon v mojom živote. Starý spôsob by sa prejavil tak, že by som sa o všetko postarala. Vo všetkom tom zhone, trápení a hneve by som z toho nakoniec ochorela. Teraz sa mi páčil ten pokoj, ktorý som prežívala a uistenie, že Al-Anon naozaj funguje. Vzdávam sa toho a odovzdávam to Bohu.

Norma C., Pennsylvania

Rozmýšľal som, či mám k tomu oprávnenie

Asi desať rokov predtým, ako som našiel Al-Anon, môj dlhoročný priateľ a brat napredoval vo svojom pití a užívaní drog, až kým nedospel k tragickej samovražde. O tri roky neskôr skončil rovnako môj ďalší priateľ. Snažil som sa uniknúť bolestivým spomienkam tým, že som sa presťahoval do inej časti mesta. Práve tu som sa dostal do situácie, kedy moje dve dospievajúce nevlastné dcéry začali nekontrolovane piť. Mal som dostatočné oprávnenie, aby som chodil do Al-Anon? Ešte som o tom nepočul, ale veci sa len zhoršovali.

Po tom, čo moja najstaršia nevlastná dcéra niekoľkokrát ušla z domu, spolu s jej matkou sme sa rozhodli, že ju pošleme bývať k jej otcovi do iného mesta. Potom sme zistili, že aj mladšia dcéra má výpadok vďaka alkoholu a takisto začala utekať z domu. Nakoniec skončila v nemocnici s hepatitídou a podstúpila protialkoholické liečenie. Dovtedy sme boli celkom izolovaní a naše osobné problémy sme riešili sami. Boli to zamestnanci nemocnice, ktorí nám odporúčili, aby sme v našej situácii začali navštevovať stretnutia dvanástich krokov. Keď som to počul, rozmýšľal som, či k tomu mám oprávnenie.

Na otvorenom stretnutí Anonymných alkoholikov som počul, ako niekto hovorí: „Ak budete aj naďalej piť, skončíte buď vo väzení, na psychiatrii alebo v hrobe“. Keď som to počul, zrazu sa mi vyjasnilo. Začal som si uvedomovať, že nekontrolovateľná závislosť môjho brata musela byť tým, čo ho zabilo. Na tomto stretnutí niekto spomenul aj Al-Anon, ale všetko, čo si o tom pamätám je, že ten názov znel veľmi čudne.

Keď som navštevoval liečebné stretnutia v nemocnici, prvýkrát som začal hovoriť o mojom intenzívnom hneve. Keď som o tom hovoril, bola to pre mňa nová a uzdravujúca skúsenosť a niečo z môjho hnevu sa začalo vytrácať. Onedlho som si začal všímať, že na stretnutiach bolo niečo, čo som hľadal po celý svoj život. Skutočne som chcel chodiť na stretnutia, kde bolo viac mužov a tak som sa rozhodol, že vyskúšam Al-Anon.

Úžasné stretnutie Al-Anon, na ktoré som prišiel je to, ktoré dnes navštevujem už veľa rokov. Tu som našiel svojho sponzora, ktorý je ako môj druhý otec. Spolu pracujeme na každom z dvanástich krokov a za posledných desať rokov som s ním bol v kontakte takmer každý týždeň, hoci sa nedávno presťahoval do iného štátu. Aj ja som sponzorom mnohých ľudí, ktorí sa stali mojimi vynikajúcimi priateľmi. V mojom kalendári už roky dominuje nespočetné množstvo aktivít Al-Anon, vrátane večierkov, seminárov a víkendových konferencií.

Naučil som sa veľa o tom, ako sa toho vzdať a dovoliť svojej vyššej moci, aby sa trápila s mojimi mnohými rodinnými problémami. Bez tohto konceptu by som dnes nemal taký úžasný vzťah s mojimi nevlastnými dcérami. Vydali sa za úžasných chlapcov a vychovávajú úžasné deti. Nevedel by som, ako sa k ľuďom správať s rešpektom tak, ako to robím dnes. Nenašiel a nevyužíval by som ani svoj talent a obdarovanie, ktoré som predtým stratil. Dnes žijem úžasný život bez ohľadu na to, že v našej rodine máme aj naďalej problém s alkoholom. Je veľmi veľa ľudí, ktorým by som sa chcel poďakovať za všetko, čo som dostal.

Michael G., Illinois

Každému to, čo mu patrí

Jedna z nádherných vecí na tomto programe je to, že každý z nás ho môže uplatňovať spôsobom, aký mu vyhovuje najlepšie; že to, čo funguje pre jedného, nemusí rovnako fungovať pre druhého; že dvaja ľudia môžu použiť rovnaký nástroj celkom odlišne, dokonca aj protikladne a napriek tomu to obidvom pomôže.

Zoberme si napríklad slogan Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu. Dnes ráno som čítala v knihe Deň po dni pre Al-Anon o tom, ako je jedna členka presvedčená o tom, že nemôže všetko nechať a očakávať, že Boh sa postará o všetky jej problémy. Verí, že musí využiť inteligenciu, ktorú jej dal Boh k tomu, aby vyriešila všetky svoje problémy.

No pre mňa platí presný protiklad. Bolo to moje najlepšie zmýšľanie, ktoré ma v prvom rade priviedlo do Al-Anon, ale svoju inteligenciu som využívala na analyzovanie svojich problémov do takej miery, že ma to skoro zabilo. Prežívala som vinu za intelektualizovanie všetkých mojich ťažkostí. Musím urobiť presne tú vec, o ktorej tá žena dnes ráno povedala, že ju urobiť nemôže. Musím sa vzdať všetkých svojich problémov. Musím sa prestať snažiť pokúšať využiť svoj intelekt k tomu, aby som ich vyriešila. Musím prosiť Boha, aby mi ukázal svoju vôľu, čo sa týka riešenia mojich problémov a potom ho poprosiť, aby mi ju pomohol uskutočniť.

K riešeniu svojich problémov som dospela tým, že som sa ich vzdala, odovzdala ich Bohu a robila tú jedinú vec, ktorá mi ostala, čo je uplatňovanie krokov na každodennom základe vo všetkých mojich záležitostiach. Len vtedy, keď svoj problém odovzdám, keď sa ho vzdám a odovzdám ho Bohu, vtedy získam riešenie. Potom intuitívne viem, že to bola tá správna vec, ktorú som mala urobiť. Kedykoľvek som sa pokúšala vyriešiť to bez Božej pomoci, nebolo to v danej situácii to najlepšie riešenie. Veľakrát sa potvrdilo, že to tak funguje.

Nesúhlasím s tým, čo niektorí hovoria v súvislosti s tým, že Boh sa o mňa postará, ale ja musím ísť tam, kde treba, musím zasiať semienka do záhrady alebo musím postaviť základ. Keď uplatňujem program týmto spôsobom, stále sa pokúšam nechať si určitú kontrolu alebo moc. Prvý krok mi hovorí, že som bezmocná a že snaha o kontrolovanie tých vecí, nad ktorými nemám kontrolu, má za následok len to, že sa môj život stáva neovládateľným.

Najlepšie pre mňa je, keď mu odovzdám všetko. Kedykoľvek je dnes môj život neovládateľný, je to takmer vždy preto, že sa snažím kontrolovať niečo, nad čím nemám nijakú kontrolu.  Moje najlepšie zámery spôsobujú, že môj život sa znovu rýchlo stáva neovládateľným. Vtedy sa musím vrátiť k druhému kroku a prosiť Boha, aby ma znovu uzdravil a aby som dokázala rozmýšľať a prežívať veci rozumným spôsobom.

                                                                                                                        Karen, Florida

Vypočutá modlitba

Jedna z najkrajších spomienok na moje detstvo súvisí s čajovým večierkom, ktorý mi mama povolila na Deň sv. Patrika, keď som mala dvanáste narodeniny. Boli sme vo finančnej tiesni, ale jednou z vecí, ktorú sa mojej mame podarilo nechať si, bola 16 kusová sada írskeho porcelánu. Vždy mi hovorila, že keď zomrie, táto sada zostane mne, pretože ja som najstaršia a narodila som sa na Deň sv. Patrika.

Čas plynul a všetci piati súrodenci sme vyrástli. Dvaja bratia sa oženili, dve sestry a ja sme sa vydali a založili si vlastné rodiny. Keď sa malo môjmu najstaršiemu synovi a jeho manželke narodiť naše prvé vnúča, napadlo ma, že by bolo veľmi milé, keby moje vnúčatko spávalo v rodinnej kolíske, ktorá už zažila celé generácie. Používali ju všetky moje deti, aj netere a synovci.

Zatelefonovala som môjmu najmladšiemu bratovi, s ktorým sme si boli veľmi blízki a ktorého najmladšie dieťa spávalo v kolíske naposledy. Bola som veľmi prekvapená a dotknutá, keď moju prosbu odmietol. Vylial zo seba celú rieku rozhorčenia, o ktoré sa delili spolu s mojou sestrou. Obidvaja boli presvedčení, že som maminým miláčikom, pretože sa mi rozhodla nechať ten írsky porcelán a preto sa rozhodol, že kolísku nedostanem. Nepamätám si na zvyšok tohto rozhovoru. Bola som celkom ohromená a zranená. No počas mojich modlitieb som prosila o vedenie a zrazu mi svitlo, že slogan Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu funguje aj pri tomto probléme.

Zatelefonovala som mame (ktorá ešte žila a stále mala doma írsky porcelán) a povedala som jej, čo sa stalo. Takisto som ju prosila o pomoc v tom, aby som sa toho dokázala vzdať. Mama ma často prosila o pomoc pri výbere vianočných darčekov pre mojich súrodencov. V ten rok som jej navrhla, aby štyri väčšie diely z porcelánovej sady dala mojim súrodencom a zvyšok rozdelila medzi moje deti a aby im vysvetlila, že budem radšej, ak ten porcelán rozdelí medzi nich, než aby sa mali hnevať kvôli tomu, že ju raz dostanem ja. Urobila to presne tak.

Čas plynul a citové zranenie sa vytrácalo. Uplynul viac ako rok, keď sme spoločne celá rodina oslavovali narodeniny môjho najstaršieho brata a mňa v jednej miestnej reštaurácii. Počas oslavy sme si vymenili blahopriania a darčeky. Keď som si myslela, že už sme otvorili všetky darčeky, moji súrodenci mi povedali, že majú pre mňa ešte jeden darček. Priniesli veľkú krabicu zabalenú do zeleného papiera.

Keď som ju otvorila, takmer mi vyrazilo dych. Boli tam štyri diely írskeho porcelánu. Povedali mi, že si uvedomili, že nebolo správne túto sadu rozdeliť a rozhodli sa, že by mala zostať u mňa.

Keď to počuli moje štyri deti, takisto trvali na tom, že mi vrátia ten zvyšok. Dnes hrdo vystavujem v jedálni 16-dielnu súpravu z írskeho porcelánu. V mojom srdci je veľká vďačnosť za jedinečný spôsob, akým moja vyššia moc vyliečila moje rany a zatrpknutosť v mojej rodine.

Eleanor, Washington

Cesta domov

Minulý rok ma požiadali, aby som sa stretla s triezvymi členmi AA v mojom rodnom meste Karagpur, ktoré leží pri veľkej železničnej stanici 116 km od mesta Kalkata. Rodiny, s ktorými som sa mala stretnúť, hovorili jazykom Telegu. Narodila som sa v Karagpure, a tiež som tam vyrástla, preto som tomuto jazyku rozumela, ale nevedela som ním hovoriť. Navštívila som tieto rodiny a poprosila vyššiu moc, aby mi pomohla. Hoci tam existovala jazyková bariéra, pocity boli rovnaké a keď som svoj príbeh hovorila jednej žene, ona ho prekladala do jazyka Telegu. Semienko bolo zasiate.

Keď skupina AA rástla, jedna pani, ktorú som pri mojej návšteve v Karagpuri nestretla, sa o tom dozvedela, a začala chodiť na stretnutia v Kalkate. Keď si myslela, že je pripravená a keď sa k nej pridalo niekoľko ďalších členov, založili novú skupinu Al-Anon. Prvýkrát sa zišli na otvorenom stretnutí uprostred kolónie neďaleko miesta, kde žili rodiny, hovoriace jazykom Telegu. Práve v tejto kolónii som vyrastala ja.

Znovu som sa vrátila do svojho rodného mesta, aby som navštívila toto otvorené stretnutie. Vlakom so mnou cestovala aj moja dcéra. Počas jazdy som začala hľadať cestovné lístky, pretože som vedela, že onedlho príde sprievodca. V panike som si uvedomila, že som ich stratila na preplnenej stanici Howrah. Povedala som dcére, aby sa netrápila. Musíme sa toho vzdať a odovzdať to Bohu a naďalej sa tešiť z jazdy. Neprišiel nijaký sprievodca. Bolo veľmi vzrušujúce čakať na vyššiu moc, pretože sami sme boli v tejto situácii celkom bezmocné. Keď sme prišli do Kharagpuru, pri vstupe čakali traja kontrolóri lístkov. Povedala som im, že som lístky stratila, ale bola som ochotná cestovné zaplatiť znovu. Chceli, aby som zaplatila cestovné, plus pokutu 100 rupií. Taký bol zákon. Zrazu som si uvedomila, že vo vrecku mám novinársky preukaz. Ukázala som im ho a dovolili nám prejsť bez zaplatenia. Vyššia moc mala nad situáciou úplnú kontrolu.

V Kharagpure som sa stretla s mnohými rodinami, s ľuďmi, ktorých som roky poznala. Práve na tomto mieste som sa pred 30 rokmi zoznámila so svojim manželom a prvýkrát som prišla do styku s chorobou alkoholizmu. Cesta do rodného mesta priniesla so sebou veľa bolestivých spomienok na dni, keď sme si dvorili a ja som sa zo všetkých síl pokúšala jeho pitie kontrolovať, ale vedela som, že vyššia moc mala dôvod nato, aby ma priviedla späť na toto miesto. Bolo to preto, aby som odovzdala svoju zvesť iným mladým dievčatám a rodinám, trpiacim kvôli alkoholizmu. Dva dni v Kharagpure som strávila tým, že som sa rozprávala s rodinami. Navštívila som aj svoj kostol a po mojej návšteve tento cirkevný zbor pozval nejakých ľudí na otvorené stretnutie nasledujúce ráno. Cestou späť do Kalkaty som vo vlaku mala príležitosť hovoriť o Dvanástich krokoch s mladou ženou, ktorej život sa veľmi podobal môjmu, keď som bola v jej veku.