Osem rokov som si kvôli alkoholizmu zhromažďovala emócie. Žila som v ústraní zožieraná depresiou, neustálymi obavami a panikou. Na rozdiel od zberateľa, ktorý zbiera veci, ja som si zbierala „bolesti“.

Choroba môjho syna zostávala tajomstvom, pretože priznať ju pred ostatnými bolo veľmi bolestivé. Žila som v popieraní, lebo som si myslela, že nikto okrem mojej rodiny nevedel o pravidelných alkoholických epizódach. Moje popieranie nebolo odlišné od toho alkoholikovho, ktoré mu bránilo v tom, aby videl devastáciu, ktorú v jeho živote spôsobovala jeho neliečená choroba.

Zdieľanie toho, čo sa stalo mojím chaotickým životom s rodinou a priateľmi spôsobovalo len to, že moju bolesť vnímali rovnako beznádejne ako bolesť alkoholika. Za svoju životnú misiu som považovala to, že mám byť neustále k dispozícii svojim deťom. Teraz som čelila realite, kedy som nedokázala nájsť riešenia, ktoré by vyliečili chorobu, čo z našej rodiny vysala život.

Spolu s každou novou bolesťou a sklamaním prichádzala moja schopnosť natlačiť bolesť do mojej malej „skrinky bolestí“. Môj smútok sa dal uskladniť na vymyslenom mieste, kde ho nikto nemohol vidieť. Mala som silnú túžbu alkoholika chrániť. Bolesť a spomienky spojené s alkoholizmom sa stali len mojimi. Dostala som sa do bodu, kedy zdieľanie mojich myšlienok viedlo len k ďalším pocitom neadekvátnosti, že nie som schopná dať do poriadku život mojej drahej osoby.

Naše životné príbehy sa zdajú ľuďom, ktorí poznajú naše rodiny skeptické. Skrývanie mojej reality nejako vytváralo štít pred priznaním nášho menej ako dokonalého života pred druhými. Každý nový alkoholický ťah a kastrofa, ktorá nasledovala, prinášali opakujúcu sa bolesť zo sledovania toho, ako niekto, koho milujem, trpí a nedokážem mu pomôcť. Dôsledky jeho správania viedli k strate zamestnania, vylúčenia zo školy, hospitalizáciám a zatknutiu!

Trvalo to celé tie roky, kým sa moje bolesti nakumulovali až do bodu, kedy moje dvere na skrinke už nevydržali byť zatvorené a všetky bolesti sa z nej vysypali. Stala sa z nich bolesť, ktorú som už viac nevnímala ako alkoholikovu, ale svoju vlastnú.

Môj život sa stal šialene chaotickým. Už viac som nedokázala udržiavať si pred alkoholikom náskok a ten strach bol premáhajúci. Cítila som, že ma všetky tie klamstvá, nesplnené sľuby, panika a nepredvídateľnosť alkoholikovho života porazili. V jeden temný deň som odvážne prišla na svoje prvé stretnutie Al-Anon; potom na ďalšie. Počas niekoľkých týždňov som navštevovala stretnutia každý deň v snahe opäť získať niečo zo svojho vlastného duševného zdravia.

Na stretnutiach Al-Anon som videla len tých, čo prežili. Možno boli rovnako zranení, keď sem prišli, no teraz boli vyrovnaní a pripravení mi pomôcť. Na väčšine mojich prvých stretnutí som nehovorila, pretože som si dostatočne neverila, aby som sa začala poddávať akceptovaniu toho, že alkoholik sa nikdy nemusí zotaviť. Mala som pocit, že ak by som to priznala, zradila by som svoju rolu láskavej, podporujúcej matky.

Čím viac stretnutí som navštívila, tým viac zručností na prežitie som si zhromaždila. Modlitba vyrovnanosti sa čoskoro stala modlitbou, ktorú som vyslovila zakaždým, keď som začala pociťovať paniku z nepredvídateľnosti toho, čo prinesie večer, keď bude syn opäť s kamarátmi. Tieto stretnutia mi ponúkali nádej. Pomohli mi začať nahrádzať bolesti prijatím, súcitom a čoskoro aj odpúšťaním.

S každým stretnutím prichádzalo uzdravovanie. Onedlho som cítila ako sa vzdor začína strácať, keď som viac nebola obeťou zranení, ktoré som si podvedome zhromažďovala. Ešte stále nie som tam, kde potrebujem byť v procese porozumenia, akceptovania a podvoľovania sa mojej Vyššej sile, no viem, že teraz mám horiacu túžbu vyčistiť si svoju nepotrebnú malú „skrinku bolestí“ – Deň po dni.

Josehine B-V., Nové Mexiko

Preložené a zverejnené so súhlasom časopisu Forum, Al-Anon Family Group Hdqts., Inc., Virginia Beach, VA, marec 2013, str. 16-17