Slogany – AL-ANON

Povedal mi o tom poradca mojej manželky

Keď moja manželka odchádzala z liečenia, jej poradca mi povedal, že potrebujem chodiť na stretnutia Al-Anon, aby sa situácia v našej rodine zlepšila. Poradca povedal, že pokiaľ moja manželka bude na svojej triezvosti pracovať v AA, ja by som mohol pracovať na svojej vyrovnanosti a vzťahoch. Myslel som si: “To nie. Budem uväznený v chladnom a studenom prízemí nejakého domu s bandou sťažujúcich sa a nariekajúcich žien, ktoré pijú takú silnú kávu, že ak do stredu pohára postavíte lyžičku, ani sa nepohne.” Niekto mi navrhol, aby som prišiel aspoň na šesť stretnutí a tak som to urobil. Podľa môjho názoru bolo naše manželstvo hodné aspoň šiestich stretnutí.

Najprv som chodil na stretnutia, aby som počúval a učil sa. Keď na mňa prišiel rad, aby som niečo povedal, jednoducho som ostatným poďakoval za ich múdrosť a odovzdal som slovo ďalej. Po niekoľkých stretnutiach som si začal uvedomovať, že počúvam útržky svojho vlastného príbehu. Potom som si všimol, že keď ostatní niečo hovorili, myslel som si: “Hej, to som ja!” Napr. ja som bol vždy ten, ktorý všetko riadil. Cítil som zodpovednosť za všetko, nech som bol v akejkoľvek skupine – bez ohľadu na to, či to bola alebo nebola moja vina! Svoj úspech som ako “hlava domácnosti” meral tým, koľkokrát som členov rodiny zachránil z rôznych situácií. Videl som, že moja manželka prijíma podporu z programu AA. Sedel som a ticho premýšľal: “Kde je moja podpora?” Keď som zo začiatku na stretnutiach Al-Anon len sedel, počúval a učil sa, získal som na vec určitý náhľad – Al-Anon je moja podpora!

Dnes si uvedomujem, že do Al-Anon chodím kvôli vlastnej vyrovnanosti, nie aby som pomohol alkoholikovi vydržať v triezvom stave alebo aby predišiel recidíve. Aj naďalej som vďačný za všetky skúsenosti, silu a nádej, o ktorú sa so mnou delia členovia Al-Anon. Všetko to začalo vtedy, keď som išiel na svoje prvé stretnutie, aby som jednoducho “počúval a učil sa”.

Dave C., Ohio

Istý druh slobody

Ráno 4. júla sme sa s manželom rozprávali. Povedala som mu, že som smutná, pretože on nemá toľkých priateľov ako mám ja v Al-Anon. Povzbudila som ho, aby takýto druh spoločenstva hľadal v AA.

Po dlhých rokoch v Al-Anon som už mala dobre vedieť, že ho k tomu nemôžem donútiť a napriek tomu, keď tento nápad odmietol, čoskoro som prežívala známy pocit. Cítila som, akoby mi niekto položil na hruď kopu tehál a tieto ma pomaly drvili. Počas manželstva som tento pocit zažila veľakrát.

Nakoniec som sa rozhodla, že tento pocit spôsobovalo jednoducho to, že som v manželovej prítomnosti. Čoskoro sa môj život stal jednotvárny a bezfarebný. Cítila som sa porazená a zamietnutá. Rozmýšľala som: “Kedy sa to skončí?”

Začala som písať, modliť sa a dostala som úžasný nápad. Bolo by možné, že by tie tehly mali mená – starosť, rozhorčenie, kontrola, strach a že som si ich na hruď dnes, aj veľakrát predtým, dávala ja sama? Začala som si spomínať na to, kedy som prežívala tento “drviaci syndróm”. Vždy sa to stalo vtedy, keď niekto, koho som milovala, nerobil to, o čom som bola presvedčená, že je to preňho najlepšie, a to hlavne vtedy, keď som už naplánovala pokyny pre jeho správanie do najpresnejších podrobností!

Napadol ma slogan Al-Anon “Ži a nechaj žiť”. Keď som odmietala nechať žiť iných tým, že som im nedovoľovala urobiť vlastnú voľbu alebo keď som sa postavila do cesty Bohu a nemohol v ich živote pracovať, sama som nemohla žiť. Nemala som dosť energie, aby som sa zamerala na život, na dávanie a rast. Všetkého toho som sa vzdala tým, že som sa trápila, hnevala, kontrolovala a strachovala a presne tieto tehly som mala teraz na svojej hrudi.

Trochu viac času som strávila uvažovaním a modlitbou. Pýtala som sa Boha: “Čo teraz?” Zdalo sa mi, že mi hovorí, že mi pomôže zbaviť sa tých tehál, kedykoľvek budem pripravená. V mysli sa mi vynoril obraz nás dvoch, ako sme každú z týchto tehál odhadzovali do vesmíru. Znovu som mohla dýchať a pocítila som akýsi druh slobody. Neskôr som si spomenula, že 4. júla je v našej krajine sviatok, ktorý je synonymom slobody.

Ďalej som bola niekoľko minút ticho. Zdalo sa mi, že som počula, ako mi moja Vyššia moc hovorí, že ak si znovu naložím na svoju hruď tie tehly, stačí, ak na ňu zakričím a ona mi ich pomôže zložiť. Pomôže mi urobiť to toľkokrát, koľkokrát ju o to požiadam, ale čo tak nabudúce skúsiť “Ži a nechaj žiť” a možno tak obidvaja ušetríme trochu energie!

Bonnie F., Severná Karolína

Nové princípy pre život

Pred mnohými rokmi ma moja priateľka priviedla na Al-Anon, pretože som si uvedomila, že pre svoj život potrebujem iné princípy. V tom čase som si myslela, že Al-Anon mi nemôže pomôcť, preto som sa vrátila k životnému štýlu svojej samospravodlivosti.

Trvalo to ďalších 18 rokov, kým som Al-Anon objavila sama pre seba. Som vďačná za to, že v našom malom meste existovala silná a aktívna skupina. Jej členovia mi pomohli prinavrátiť duševné zdravie. Zistila som, že môžem mať určité hranice. Nemusím splniť očakávania všetkých ľudí, ani nemusím dať do poriadku všetky problémy. Učím sa vzdať sa toho a odovzdať to Bohu, ktorý môže konať potrebné veci v životoch mojich blízkych.

Nedávno sa môj syn dostal do vážnych duševných problémov kvôli rozpadu jeho manželstva. Začal mať samovražedné sklony. Správal sa nevyspytateľne, neustále nariekal a hovoril, že ho už nikdy neuvidím. Počas tejto krízy som mala veľmi zvláštny pocit pokoja, keď som mu hovorila, že ho ľúbim. Po určitom čase, keď som sa ho snažila ukľudniť a upokojiť, dovolil mi, aby som ho objala. Keď odišiel, nevedela som, či sa bude aj naďalej vyhrážať samovraždou, ale prežívala som pokoj. Vzdala som sa ho a položila do rúk Toho, ktorý ho miloval oveľa viac než som to dokázala ja.

Som vďačná, že Boh ušetril jeho život. Najväčším poučením pre mňa je to, že princípy Al-Anon fungujú vo všetkých mojich záležitostiach. Počula som, ako niekto povedal: “Keď všetci okolo teba strácajú hlavu a ty nie, možno je to preto, lebo nerozumieš situácii.” Ja si myslím, že je to preto, lebo som túto situáciu odovzdala Moci vyššej ako som ja a už viac to nie je moja zodpovednosť. Vďaka, Al-Anon, že si mi pomohlo naučiť sa nové princípy pre život a dovolilo podeliť sa s tebou o moju vďačnosť.

Gail E., Britská Kolumbia

Znovu som narazila na dno

Keď som bola v programe relatívne nová, musela som sa pozrieť na všetky fakty o sebe. Veľa svojho času som strávila premýšľaním o tom, kedy moja najstaršia dcéra – alkoholička klesne na samé dno a začne sa usilovať o vytriezvenie. Potom, čo som prešla cez mnohé neúspechy, som si myslela, že som sa všetkého naozaj vzdala a odovzdala to Bohu.

Na začiatku mojej liečby som počula istého muža, ktorý hovoril o tom, ako prenasledoval svoju manželku alebo priateľku na bicykli. Ona išla v aute a on ju naháňal na bicykli po celom meste a kričal na ňu. Keďže som bola medzi nimi nová, vyhŕklo zo mňa: “Hej, počkajte chvíľu!” Otvorila som si knihu Deň po dni a ukázala na druhú časť prvého kroku. “Je toto časť, ktorá znamená, že naše životy sa stali neovládateľné?” Dobre sme sa na tom zasmiali a starší členovia mi dovolili prerušiť ho asi preto, lebo rozumeli, aká som bola napálená – pretože som bola nová a práve som si všetko začínala uvedomovať.

Moja dcéra si svoje veci opäť presťahovala do nášho domu, keď ju niekto vyhodil z ďalšieho bytu. To, že si u nás uskladnila svoje veci nevyhnutne znamenalo, že niekoľko dní u nás prenocuje. S manželom sme už vedeli, že to povedie k narušenému spánku, čo definitívne spôsobí, že naše životy budú neovládateľné. Potom sa prehadzujeme a obraciame na posteli po zvyšok noci a platíme za nedostatok spánku tým, že sa to niekoľko dní snažíme dobehnúť.

Jedného večera mi dcéra zavolala o pol dvanástej. Bola nahnevaná a prosila ma, aby som pre ňu prišla. Opäť sa pohádala so svojim priateľom a nechcela ísť s ním. Dnes viem, že to všetko súviselo s alkoholom. Hoci mala 22 rokov, po citovej stránke mala len 15 kvôli svojmu pitiu, ktoré začalo, keď mala asi 15. Bez akéhokoľvek zaváhania som si na pyžamo dala plášť, sadla do auta a šla pre ňu. Nepočúvala som nič z toho, čo mi hovoril manžel, aby som to nerobila, lebo sa musí sama pozbierať. Neskôr mi povedal, že som sa správala ako robot, ktorého zapnú na automatický chod. Toto bolo niečo zo správania, ktoré som sa naučila ako dcéra a manželka alkoholikov. Ďakujem Bohu za tento nenásilný program, ktorý mi pomáha nachádzať odvahu zmeniť veci, ktoré môžem – seba.

Keď som svoju dcéru vyzdvihla a viezli sme sa domov, začala zúriť. Kričala na mňa, aby som ju odviezla späť do domu starých rodičov jej priateľa. Niekde počas tej jazdy mi to došlo. Uvedomila som si, že som v pyžame a že je polnoc a pred sebou som videla značku, kde bolo napísané, že domov nám ostáva ešte 16 kilometrov. Mala som takmer prázdnu nádrž. Cítila som zo svojej dcéry alkohol a bola som svedkom správania, ktoré ma ovplyvňovalo už dosť dlho. Zrazu som sa nahnevala. Podarilo sa mi privlastniť si zdravý hnev – nie prudký a vyčítajúci.

V tom momente som v súvislosti s dcérou narazila na dno. Videla som, že keď som pri nej, môj život sa naozaj stáva neovládateľný, hoci ju veľmi milujem. Videla som rodinné fiaska, bláznovstvo, ktoré odrážalo moje správanie a bezprostredný spôsob, akým som reagovala na krízové situácie s mojou dcérou.

Zrazu som si to všetko uvedomila a prijala. Keď som to všetko videla, naozaj to bolelo. Cítila som sa trochu deprimovaná, akoby sa mi už dva dni chcelo spať. Pri myšlienke na svoje pocity som si uvedomila, ako ľahko sa povie “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu”, ale ako ťažko sa to robí.

Keď sa zrazu vzdáte zodpovednosti, ktorá patrí inému človeku po tom, čo ste ju dlho držali vo vlastných rukách, naozaj to bolí. To, čo mi hovorí moja sponzorka a čomu dnes verím, je: “Tvoja dcéra má takisto svoju Vyššiu moc a ty ňou nie si. Nájde vedenie, ktoré potrebuje, aby sa dostala tam, kde má byť. Môže sa rozhodnúť, či to vedenie bude počúvať alebo nie, ale to nie je tvoja vec.”

Pre mňa je vzdávanie sa proces. Niektorým z nás to trvá trocha dlhšie, kým uchopia princípy tohto úžasného programu, ale Al-Anon naozaj pomáha priateľom a rodinám alkoholikov.

Ďakujem vám, priatelia, že ste tam boli, keď som bola pripravená začať na sebe pracovať a prestať obviňovať všetko a všetkých. Aj toto sa pre mňa stalo nenásilným procesom. Niekedy to bývalo “kruté prebudenie ako dôsledok týchto krokov.”

Anonym

Ďakujem Ti, Bože

Predtým, ako som začala chodiť do Al-Anon, nemala som šajnu, čo znamená slogan “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu”. Ako by som sa mohla vzdať kontroly? Myslela som, že ja som tá, čo drží všetko pokope. Keď som sedela na stretnutiach Al-Anon a pracovala so svojou sponzorkou na krokoch, začalo sa mi to trochu vyjasňovať.

Raz bolo témou stretnutia “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu”. O dva dni mi môj domáci podal papier o vypovedaní zmluvy; mala som sa z bytu vysťahovať, lebo sa tam chcel nasťahovať on. Keby som nechodila na Al-Anon, reagovala by som nepríčetným hnevom, strachom, rozhorčením, bezmocnosťou a beznádejou. V ten deň som si spomenula na tému z Al-Anon a na to, čo som tam počula. Modlila som sa, aby som sa dokázala vzdať tejto situácie a dôverovala, že moja Vyššia moc ma bude viesť. S týmto postojom som sa cítila dobre a svoju energiu som nemrhala na negatívne pocity.

Na ďalší deň som sa stretla s jedným známym, ktorý mi povedal o voľnom byte za rohom. Hovorte mi o vzdaní sa a dôvere! Spomenula som si na to a povedala: “Ďakujem Ti, Bože.”

Wendy T., Britská Kolumbia

Moje modlitby boli vypočuté

Po návšteve mnohých stretnutí Al-Anon a prečítaní rôznej literatúry schválenej Konferenciou som začal vnímať, ako by som mohol slogany aplikovať do svojho každodenného života. Nedávno som zistil, že je to naozaj pravda. Po niekoľkých testoch som sa ocitol na operačnom stole, keď mi chirurg do srdca zavádzal cievku.

Pred, počas aj po operácii som sa modlil za upokojenie a uzdravenie. Testy odhalili 70 a 80 percentné zablokovanie v tej istej koronárnej cieve. Začal som sa báť a pýtal som sa chirurga, kedy by sa mal tento problém riešiť. Bez váhania mi odpovedal, že on by začal hneď. Aby som sa zbavil strachu, začal som o tom meditovať a predstavoval som si to.

Bol to pre mňa šok. Keď som ležal na tom operačnom stole, realita na mňa doľahla ako studený mokrý uterák. Došlo mi, že keby sa to zablokovanie nepodarilo spriechodniť, v blízkej budúcnosti by som určite dostal infarkt. Keď sa ma lekári na operačnom stole pýtali, či som v poriadku, zmohol som sa len na odpoveď: “Mám strach.” Príliš som sa bál na to, aby som mohol plakať, ale mohol som sa modliť. Vtedy som si spomenul na slogan: “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu.”

Keďže som bol muž, neočakávalo sa odo mňa, že by som si mohol priznať strach. Muži si majú strach a smútok držať len pre seba. “Zatni zuby” alebo “Nebuď padavka”, to boli frázy, ktoré som zvykol počúvať. Pre mňa znamenali príklady falošnej pýchy a život podľa očakávaní niekoho iného.

Keď som sa zhlboka nadýchol a začal sa modliť, slogan: “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu” mal zrazu pre mňa iný význam. Cítil som úľavu a radosť, že môžem dôverovať Bohu, že ma tým prevedie. Táto viera mi pomáhala cez iné krízové situácie a pomôže mi aj teraz, premýšľal som. Moje pocity strachu a neistoty boli čoskoro nahradené pocitmi tepla, akoby som bol pod teplou prikrývkou alebo pod stanom. Vtedy som vedel, že Boh pri mne bude počas celého procesu a mohol som sa upokojiť. Verím, že Jeho prítomnosť bola v operačnej sále so mnou.

Keď som sa vrátil domov, ďalej som sa modlil a keď som sa začal uzdravovať, moje modlitby boli vypočuté. Odhodlanosťou, podporou zo strany iných a modlitbou som bol schopný vyhnúť sa pascam, ktorým čelí veľa srdcových pacientov, hlavne mužov.

Nikdy nechcem považovať dar modlitby za samozrejmosť. Od Al-Anon a z dvanástich krokov som sa naučil rozpoznávať svoju bezmocnosť a potrebu odovzdať svoj život Bohu. Umožnilo mi to dosiahnuť oveľa viac ako som kedy očakával. Uvoľnením svojej pýchy a prijatím Božej milosti som vyrástol, aby som pomohol pomáhať ostatným, aj sebe.

Od operácie uplynulo niekoľko mesiacov a veci sa veľmi zlepšili. Ukončil som rehabilitáciu a pokračujem ďalej podľa odporúčaní môjho lekára. Schudol som a cítim sa silnejší na tele i na duchu. Rodinné vzťahy, ktoré boli napäté odkedy som začal navštevovať Al-Anon, sa takisto zlepšili. Odkedy som začal chodiť do Al-Anon a učiť sa “Vzdať sa toho a odovzdať to Bohu”, bol som veľmi obdarený.

Jack E., Pennsylvania

Automatické riadenie

S manželom sme sa vydali na výlet po okolitých štátoch. Už sme to predtým absolvovali veľakrát, takže sme si zvykli na to, že sa sme sa pri riadení auta striedali. Rozdiel medzi tým, keď šoféroval on a keď som šoférovala ja bol v tom, že on používal elektronické zariadenie na udržiavanie konštantnej rýchlosti a ja nie. Keďže ja som veľký nadšenec na ovládanie kontroly, akákoľvek myšlienka na to, že by si auto mohlo veci kontrolovať samé mi nikdy nevstúpila na myseľ.

Keď som niekoľko hodín šoférovala, začala som do nohy dostávať kŕče, pretože som ju mala stále na plynovom pedáli. Predtým som si všimla, že keď šoféroval môj manžel, nemal nohu na plyne. Bol uvoľnený, usmieval sa, pretože sa dokázal tešiť z jazdy.

Cesta pred nami vyzerala bezpečne. Chcela som sa uvoľniť a takisto sa tešiť z jazdy, a tak som sa opýtala manžela, ako to elektronické zariadenie funguje. Znelo to dosť jednoducho a tak som sa rozhodla, že to vyskúšam. Stlačila som dva gombíky, dala nohu dole z plynu a takmer okamžite som pocítila úľavu. Jazda bola oveľa príjemnejšia, keď som sa vzdala kontroly nad plynovým pedálom. Bolo to oveľa ľahšie. Najprv som sa trošku obávala, ale rýchle som si na to zvykla.

Začala som porovnávať toto zariadenie elektronickej kontroly so sloganom “Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu”. S elektronickým zariadením v aute som si neustále udržiavala vlastnú rýchlosť a jednoducho som musela akceptovať rýchlosť ostatných šoférov. Zapojením kontrolného zariadenia som ukázala odvahu zmeniť veci, ktoré môžem. Rozhodla som sa, že nebudem obeťou svojej bolesti. Namiesto toho som uvoľnila tlak mojej nohy a to len tým, že som stlačila niekoľko gombíkov.

Bolo úžasné, že som inštinktívne vedela, kedy túto kontrolu vypnúť a znovu začať šoférovať manuálne. Nesnažila som sa nič robiť násilne, ani očakávať problémy. Keď prišiel správny čas, jednoducho som si verila, že môžem urobiť potrebnú zmenu.

Keď som o tom neskôr premýšľala, uvedomila som si, že do cieľa by som prišla bez ohľadu na to, či by som kontrolné zariadenie používala alebo nie. No keď som sa uvoľnila a vzdala sa vlastnej kontroly, prežívala som veľmi pohodlnú a zaujímavú cestu. Teraz viem, že vždy stlačím gombík kontrolného zariadenia a na sedadlo vodiča pustím Boha!

Sue O., California

Našla som úľavu

Keď som prišla do Al-Anon prvýkrát, slogan „Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu“ bol pre mňa snáď jednou z najťažších vecí, ktoré som mala vo svojom živote uplatňovať. Boh tak, ako som ho chápala, mal všetky nedostatky a charakterové chyby aktívneho alkoholika. Boh môjho detstva bol zlomyseľný, pomstychtivý, kontrolujúci a plný hnevu. Ako som mohla takémuto Bohu dôverovať?

Začala som počúvať ostatných členov, ako rozprávajú o svojich skúsenostiach, sile a nádeji. Uvedomila som si, že tí, ktorí sa mi javili ako najzdravší, dokázali odovzdať svoj život do starostlivosti láskavého, trpezlivého a milujúceho Boha – nie Boha, ktorého sa bolo treba báť. Pomaly som sa zbavila Boha z môjho detstva a osvojila si láskavého a milujúceho Boha, o ktorom som počula v Al-Anon.

Teraz, keď mám problémy, keď prežívam bolesť alebo som celkom zasypaná problémami, nachádzam úľavu, keď odstúpim na bok a dovolím, aby to všetko prevzal Boh. Najčastejšie sa snažím neznepokojovať sa kvôli výsledkom, pretože verím, že on sa postará o moju situáciu.

Alice W., Nové Škótsko

Bola som pripravená

Keď nedávno naša rodina dostala pozvanie na svadbu, chcela som tam ísť a zároveň som to nechcela. Môj syn, kvôli pitiu ktorého som sa trápila, mal byť starejším. Vedela som, ako to skončí. Keďže v Al-Anon nám hovorili, že máme možnosť vybrať si, rozhodla som sa, že na svadbu pôjdem pod jednou podmienkou – odídem skoro, hneď po tanci nevesty.

Väčšina ľudí si myslí, že úlohou starejšieho je zabezpečiť, aby svadba prebiehala podľa plánu a takisto sa starať o ženícha. Ale v prípade môjho syna to tak nebolo. Preňho to znamenalo, že každý, kto stojí v rade, aby mohol tancovať s nevestou, sa musí napiť. Rozhodol sa, že si s každým z nich pripije. Vedela som, že ten večer sa skončí s tým, že budem zranená a zahanbená a tak som po tomto tanci oznámila rodine, že som pripravená odísť. Veľmi ich to prekvapilo, lebo obyčajne to bolo tak, že som zostala a dávala pozor na syna. No tento raz nie. Mohla som sa rozhodnúť, že zostanem a budem dávať pozor alebo odídem bez toho, aby som videla všetko to opilstvo. Odišli sme domov.

Hoci som ho musela vidieť opitého, keď ho doniesli domov a niesli do domu, cítila som sa pokojnejšie ako kedykoľvek predtým. Prežívala som zranenie, ale nerobila som paniku. Sledovala som, ako ho uložili do postele a rozmýšľala som, kde je jeho nové auto, kabát, peňaženka a mobil. Uvedomovala som si, že rozmýšľať o týchto veciach je bláznivé. Akonáhle mi prišli na myseľ, spolu s nimi ma napadol slogan: „Aké je to dôležité?“ Nesnažila som sa na to prísť. Vedela som, že už zajtra to budú problémy môjho syna, nie moje.

Toto všetko muselo byť prácou Al-Anon v mojom živote. Starý spôsob by sa prejavil tak, že by som sa o všetko postarala. Vo všetkom tom zhone, trápení a hneve by som z toho nakoniec ochorela. Teraz sa mi páčil ten pokoj, ktorý som prežívala a uistenie, že Al-Anon naozaj funguje. Vzdávam sa toho a odovzdávam to Bohu.

Norma C., Pennsylvania

Rozmýšľal som, či mám k tomu oprávnenie

Asi desať rokov predtým, ako som našiel Al-Anon, môj dlhoročný priateľ a brat napredoval vo svojom pití a užívaní drog, až kým nedospel k tragickej samovražde. O tri roky neskôr skončil rovnako môj ďalší priateľ. Snažil som sa uniknúť bolestivým spomienkam tým, že som sa presťahoval do inej časti mesta. Práve tu som sa dostal do situácie, kedy moje dve dospievajúce nevlastné dcéry začali nekontrolovane piť. Mal som dostatočné oprávnenie, aby som chodil do Al-Anon? Ešte som o tom nepočul, ale veci sa len zhoršovali.

Po tom, čo moja najstaršia nevlastná dcéra niekoľkokrát ušla z domu, spolu s jej matkou sme sa rozhodli, že ju pošleme bývať k jej otcovi do iného mesta. Potom sme zistili, že aj mladšia dcéra má výpadok vďaka alkoholu a takisto začala utekať z domu. Nakoniec skončila v nemocnici s hepatitídou a podstúpila protialkoholické liečenie. Dovtedy sme boli celkom izolovaní a naše osobné problémy sme riešili sami. Boli to zamestnanci nemocnice, ktorí nám odporúčili, aby sme v našej situácii začali navštevovať stretnutia dvanástich krokov. Keď som to počul, rozmýšľal som, či k tomu mám oprávnenie.

Na otvorenom stretnutí Anonymných alkoholikov som počul, ako niekto hovorí: „Ak budete aj naďalej piť, skončíte buď vo väzení, na psychiatrii alebo v hrobe“. Keď som to počul, zrazu sa mi vyjasnilo. Začal som si uvedomovať, že nekontrolovateľná závislosť môjho brata musela byť tým, čo ho zabilo. Na tomto stretnutí niekto spomenul aj Al-Anon, ale všetko, čo si o tom pamätám je, že ten názov znel veľmi čudne.

Keď som navštevoval liečebné stretnutia v nemocnici, prvýkrát som začal hovoriť o mojom intenzívnom hneve. Keď som o tom hovoril, bola to pre mňa nová a uzdravujúca skúsenosť a niečo z môjho hnevu sa začalo vytrácať. Onedlho som si začal všímať, že na stretnutiach bolo niečo, čo som hľadal po celý svoj život. Skutočne som chcel chodiť na stretnutia, kde bolo viac mužov a tak som sa rozhodol, že vyskúšam Al-Anon.

Úžasné stretnutie Al-Anon, na ktoré som prišiel je to, ktoré dnes navštevujem už veľa rokov. Tu som našiel svojho sponzora, ktorý je ako môj druhý otec. Spolu pracujeme na každom z dvanástich krokov a za posledných desať rokov som s ním bol v kontakte takmer každý týždeň, hoci sa nedávno presťahoval do iného štátu. Aj ja som sponzorom mnohých ľudí, ktorí sa stali mojimi vynikajúcimi priateľmi. V mojom kalendári už roky dominuje nespočetné množstvo aktivít Al-Anon, vrátane večierkov, seminárov a víkendových konferencií.

Naučil som sa veľa o tom, ako sa toho vzdať a dovoliť svojej vyššej moci, aby sa trápila s mojimi mnohými rodinnými problémami. Bez tohto konceptu by som dnes nemal taký úžasný vzťah s mojimi nevlastnými dcérami. Vydali sa za úžasných chlapcov a vychovávajú úžasné deti. Nevedel by som, ako sa k ľuďom správať s rešpektom tak, ako to robím dnes. Nenašiel a nevyužíval by som ani svoj talent a obdarovanie, ktoré som predtým stratil. Dnes žijem úžasný život bez ohľadu na to, že v našej rodine máme aj naďalej problém s alkoholom. Je veľmi veľa ľudí, ktorým by som sa chcel poďakovať za všetko, čo som dostal.

Michael G., Illinois

Každému to, čo mu patrí

Jedna z nádherných vecí na tomto programe je to, že každý z nás ho môže uplatňovať spôsobom, aký mu vyhovuje najlepšie; že to, čo funguje pre jedného, nemusí rovnako fungovať pre druhého; že dvaja ľudia môžu použiť rovnaký nástroj celkom odlišne, dokonca aj protikladne a napriek tomu to obidvom pomôže.

Zoberme si napríklad slogan Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu. Dnes ráno som čítala v knihe Deň po dni pre Al-Anon o tom, ako je jedna členka presvedčená o tom, že nemôže všetko nechať a očakávať, že Boh sa postará o všetky jej problémy. Verí, že musí využiť inteligenciu, ktorú jej dal Boh k tomu, aby vyriešila všetky svoje problémy.

No pre mňa platí presný protiklad. Bolo to moje najlepšie zmýšľanie, ktoré ma v prvom rade priviedlo do Al-Anon, ale svoju inteligenciu som využívala na analyzovanie svojich problémov do takej miery, že ma to skoro zabilo. Prežívala som vinu za intelektualizovanie všetkých mojich ťažkostí. Musím urobiť presne tú vec, o ktorej tá žena dnes ráno povedala, že ju urobiť nemôže. Musím sa vzdať všetkých svojich problémov. Musím sa prestať snažiť pokúšať využiť svoj intelekt k tomu, aby som ich vyriešila. Musím prosiť Boha, aby mi ukázal svoju vôľu, čo sa týka riešenia mojich problémov a potom ho poprosiť, aby mi ju pomohol uskutočniť.

K riešeniu svojich problémov som dospela tým, že som sa ich vzdala, odovzdala ich Bohu a robila tú jedinú vec, ktorá mi ostala, čo je uplatňovanie krokov na každodennom základe vo všetkých mojich záležitostiach. Len vtedy, keď svoj problém odovzdám, keď sa ho vzdám a odovzdám ho Bohu, vtedy získam riešenie. Potom intuitívne viem, že to bola tá správna vec, ktorú som mala urobiť. Kedykoľvek som sa pokúšala vyriešiť to bez Božej pomoci, nebolo to v danej situácii to najlepšie riešenie. Veľakrát sa potvrdilo, že to tak funguje.

Nesúhlasím s tým, čo niektorí hovoria v súvislosti s tým, že Boh sa o mňa postará, ale ja musím ísť tam, kde treba, musím zasiať semienka do záhrady alebo musím postaviť základ. Keď uplatňujem program týmto spôsobom, stále sa pokúšam nechať si určitú kontrolu alebo moc. Prvý krok mi hovorí, že som bezmocná a že snaha o kontrolovanie tých vecí, nad ktorými nemám kontrolu, má za následok len to, že sa môj život stáva neovládateľným.

Najlepšie pre mňa je, keď mu odovzdám všetko. Kedykoľvek je dnes môj život neovládateľný, je to takmer vždy preto, že sa snažím kontrolovať niečo, nad čím nemám nijakú kontrolu. Moje najlepšie zámery spôsobujú, že môj život sa znovu rýchlo stáva neovládateľným. Vtedy sa musím vrátiť k druhému kroku a prosiť Boha, aby ma znovu uzdravil a aby som dokázala rozmýšľať a prežívať veci rozumným spôsobom.

Karen, Florida

Vypočutá modlitba

Jedna z najkrajších spomienok na moje detstvo súvisí s čajovým večierkom, ktorý mi mama povolila na Deň sv. Patrika, keď som mala dvanáste narodeniny. Boli sme vo finančnej tiesni, ale jednou z vecí, ktorú sa mojej mame podarilo nechať si, bola 16 kusová sada írskeho porcelánu. Vždy mi hovorila, že keď zomrie, táto sada zostane mne, pretože ja som najstaršia a narodila som sa na Deň sv. Patrika.

Čas plynul a všetci piati súrodenci sme vyrástli. Dvaja bratia sa oženili, dve sestry a ja sme sa vydali a založili si vlastné rodiny. Keď sa malo môjmu najstaršiemu synovi a jeho manželke narodiť naše prvé vnúča, napadlo ma, že by bolo veľmi milé, keby moje vnúčatko spávalo v rodinnej kolíske, ktorá už zažila celé generácie. Používali ju všetky moje deti, aj netere a synovci.

Zatelefonovala som môjmu najmladšiemu bratovi, s ktorým sme si boli veľmi blízki a ktorého najmladšie dieťa spávalo v kolíske naposledy. Bola som veľmi prekvapená a dotknutá, keď moju prosbu odmietol. Vylial zo seba celú rieku rozhorčenia, o ktoré sa delili spolu s mojou sestrou. Obidvaja boli presvedčení, že som maminým miláčikom, pretože sa mi rozhodla nechať ten írsky porcelán a preto sa rozhodol, že kolísku nedostanem. Nepamätám si na zvyšok tohto rozhovoru. Bola som celkom ohromená a zranená. No počas mojich modlitieb som prosila o vedenie a zrazu mi svitlo, že slogan Vzdaj sa toho a odovzdaj to Bohu funguje aj pri tomto probléme.

Zatelefonovala som mame (ktorá ešte žila a stále mala doma írsky porcelán) a povedala som jej, čo sa stalo. Takisto som ju prosila o pomoc v tom, aby som sa toho dokázala vzdať. Mama ma často prosila o pomoc pri výbere vianočných darčekov pre mojich súrodencov. V ten rok som jej navrhla, aby štyri väčšie diely z porcelánovej sady dala mojim súrodencom a zvyšok rozdelila medzi moje deti a aby im vysvetlila, že budem radšej, ak ten porcelán rozdelí medzi nich, než aby sa mali hnevať kvôli tomu, že ju raz dostanem ja. Urobila to presne tak.

Čas plynul a citové zranenie sa vytrácalo. Uplynul viac ako rok, keď sme spoločne celá rodina oslavovali narodeniny môjho najstaršieho brata a mňa v jednej miestnej reštaurácii. Počas oslavy sme si vymenili blahopriania a darčeky. Keď som si myslela, že už sme otvorili všetky darčeky, moji súrodenci mi povedali, že majú pre mňa ešte jeden darček. Priniesli veľkú krabicu zabalenú do zeleného papiera.

Keď som ju otvorila, takmer mi vyrazilo dych. Boli tam štyri diely írskeho porcelánu. Povedali mi, že si uvedomili, že nebolo správne túto sadu rozdeliť a rozhodli sa, že by mala zostať u mňa.

Keď to počuli moje štyri deti, takisto trvali na tom, že mi vrátia ten zvyšok. Dnes hrdo vystavujem v jedálni 16-dielnu súpravu z írskeho porcelánu. V mojom srdci je veľká vďačnosť za jedinečný spôsob, akým moja vyššia moc vyliečila moje rany a zatrpknutosť v mojej rodine.

Eleanor, Washington

Cesta domov

Minulý rok ma požiadali, aby som sa stretla s triezvymi členmi AA v mojom rodnom meste Karagpur, ktoré leží pri veľkej železničnej stanici 116 km od mesta Kalkata. Rodiny, s ktorými som sa mala stretnúť, hovorili jazykom Telegu. Narodila som sa v Karagpure, a tiež som tam vyrástla, preto som tomuto jazyku rozumela, ale nevedela som ním hovoriť. Navštívila som tieto rodiny a poprosila vyššiu moc, aby mi pomohla. Hoci tam existovala jazyková bariéra, pocity boli rovnaké a keď som svoj príbeh hovorila jednej žene, ona ho prekladala do jazyka Telegu. Semienko bolo zasiate.

Keď skupina AA rástla, jedna pani, ktorú som pri mojej návšteve v Karagpuri nestretla, sa o tom dozvedela, a začala chodiť na stretnutia v Kalkate. Keď si myslela, že je pripravená a keď sa k nej pridalo niekoľko ďalších členov, založili novú skupinu Al-Anon. Prvýkrát sa zišli na otvorenom stretnutí uprostred kolónie neďaleko miesta, kde žili rodiny, hovoriace jazykom Telegu. Práve v tejto kolónii som vyrastala ja.

Znovu som sa vrátila do svojho rodného mesta, aby som navštívila toto otvorené stretnutie. Vlakom so mnou cestovala aj moja dcéra. Počas jazdy som začala hľadať cestovné lístky, pretože som vedela, že onedlho príde sprievodca. V panike som si uvedomila, že som ich stratila na preplnenej stanici Howrah. Povedala som dcére, aby sa netrápila. Musíme sa toho vzdať a odovzdať to Bohu a naďalej sa tešiť z jazdy. Neprišiel nijaký sprievodca. Bolo veľmi vzrušujúce čakať na vyššiu moc, pretože sami sme boli v tejto situácii celkom bezmocné. Keď sme prišli do Kharagpuru, pri vstupe čakali traja kontrolóri lístkov. Povedala som im, že som lístky stratila, ale bola som ochotná cestovné zaplatiť znovu. Chceli, aby som zaplatila cestovné, plus pokutu 100 rupií. Taký bol zákon. Zrazu som si uvedomila, že vo vrecku mám novinársky preukaz. Ukázala som im ho a dovolili nám prejsť bez zaplatenia. Vyššia moc mala nad situáciou úplnú kontrolu.

V Kharagpure som sa stretla s mnohými rodinami, s ľuďmi, ktorých som roky poznala. Práve na tomto mieste som sa pred 30 rokmi zoznámila so svojim manželom a prvýkrát som prišla do styku s chorobou alkoholizmu. Cesta do rodného mesta priniesla so sebou veľa bolestivých spomienok na dni, keď sme si dvorili a ja som sa zo všetkých síl pokúšala jeho pitie kontrolovať, ale vedela som, že vyššia moc mala dôvod nato, aby ma priviedla späť na toto miesto. Bolo to preto, aby som odovzdala svoju zvesť iným mladým dievčatám a rodinám, trpiacim kvôli alkoholizmu. Dva dni v Kharagpure som strávila tým, že som sa rozprávala s rodinami. Navštívila som aj svoj kostol a po mojej návšteve tento cirkevný zbor pozval nejakých ľudí na otvorené stretnutie nasledujúce ráno. Cestou späť do Kalkaty som vo vlaku mala príležitosť hovoriť o Dvanástich krokoch s mladou ženou, ktorej život sa veľmi podobal môjmu, keď som bola v jej veku.

Počúvaj a uč sa

„Potrebujeme, aby staré myšlienky nahradili nové.“

Keď sa učíme to, čo potrebujeme vedieť, trvá to celý život. Deje sa to cez pozorovanie a počúvanie iných, ktorých obdivujeme a takisto cez svoje vlastné skúsenosti (pozitívne a negatívne). Kľúčovou zložkou v tomto procese je počúvanie.

Mysleli sme si niekedy, že život s alkoholizmom by mohol byť pre naše životy pozitívnym prínosom? Predtým, ako sme začali navštevovať program Al-Anon, bolo veľmi bežné, že sme sa hnevali a boli sme podráždení, no zdalo sa, že tomuto správaniu nedokážeme zabrániť. Naša dôvera v alkoholika, že už nebude piť, vyústila do toho, že sme nedôverovali nikomu. Chcenie toho, čo sme chceli (aby alkoholik prestal piť) a skutočnosť, že sme to nedostali, spôsobila to, že sme stratili trpezlivosť. Kde bolo v tom všetkom niečo pozitívne?

Al-Anon nás naučil rozmýšľať iným spôsobom. Návrh vybrať si sponzora nás viedol k tomu, že sme si vybrali niekoho, koho činy a slová nás inšpirovali, niekoho, kto nás mohol viesť celým procesom učenia sa programu Al-Anon. Keď nás tento človek previedol cez Dvanásť krokov, naučili sme sa, že ak sa chceme zmeniť, musíme sa zahĺbiť do seba, aby sme tam našli odpoveď. Začali sme počúvať.

Zistili sme, že keď sme pracovali na Dvanástich krokoch, naše staré postoje a správanie nám ničím dobrým neprispievali. Potrebovali sme staré myšlienky nahradiť novými. Tieto myšlienky poskytoval program Al-Anon prostredníctvom krokov a tradícií, prostredníctvom zdieľania sa, sponzorov, literatúry a samých seba. Všetko, čo sme museli robiť my, bolo počúvať.

Ak máme počúvať samých seba vtedy, keď sme nahnevaní, pripomenie nám to, aby sme sa upokojili. Keď bol náš temperament nezdravý a keď sme boli netrpezliví, nepodarilo sa nám dosiahnuť nič. Vyhľadávanie dôveryhodných ľudí a ich počúvanie nám pomôže znovu nadobudnúť dôveru. Naučiť sa novému správaniu si vyžaduje čas a to nás učí trpezlivosti. Keď počúvame, určite sa aj učíme.

F. M. M.

Moje dobrodružstvo

Nedávno som mala príležitosť naplniť svoj dávny sen navštíviť cudziu krajinu formou poznávacieho zájazdu. Pred odchodom som bola plná nadšenia aj obáv. Bola som celá rozochvená nadšením, že niečo, o čom som nikdy neverila, že sa to stane, sa práve dialo a bola som plná obáv, že riskujem, že sa zapletiem do vážnych problémov kvôli politickej situácii v danej krajine. Rozmýšľala som o svojom strachu. Toto bol skutočný začiatok mojej cesty. Premýšľala som – bol to normálny strach a úzkosť pred dôležitou udalosťou alebo to bolo niečo, čoho som sa mala naozaj báť? Zopakovala som si všetky kroky, ktoré som podnikla, aby som sa na túto cestu pripravila. Mala som silný pocit, že tieto pocity strachu boli pocity, ktorými musím prejsť.

A potom balenie – čo si mám zobrať? Nie príliš veľa. Tri týždne sa budeme presúvať z miesta na miesto. Čítanie literatúry Al-Anon je súčasťou môjho každodenného rozvrhu, ale ťahanie kníh nebolo lákavou predstavou.. Nekomplikuj to – zober si ODAT (One Day At A Time – Deň po dni). ODAT obsahuje dostatok múdrosti na celý život.

Vedomie, že neustále budem so skupinou neznámych ľudí u mňa vyvolávalo trochu viac úzkosti. Kedy a ako si vyhradím tichý čas pre seba? Jedna priateľka z Al-Anon mi navrhla, aby som si vyhradila každý deň pätnásť minút, či už sa zobudím trochu skôr ako moja spolubývajúca alebo sa vyberiem na prechádzku. To bude pre mňa nevyhnutné, aby som sa udržala v rovnováhe a v prítomnosti.

Večer predtým, ako som odišla na zájazd, išla som na stretnutie Al-Anon a ako obyčajne som tam dostala to, čo som potrebovala – dve zrnká múdrosti: moja sila pochádza od mojej Vyššej moci a Počúvaj a uč sa. Tieto myšlienky mi pripomenuli, že či som doma s mojimi priateľmi z Al-Anon alebo so skupinou neznámych ľudí v cudzej krajine, moja Vyššia moc je stále so mnou. Nikdy nie som sama. Po druhé, keď sa pozerám pred seba, mám sa veľa čo učiť od ľudí a situácií, s ktorými sa stretnem. Budem sa učiť z lekcií, ktoré sú pre mňa pripravené a každý deň sa budem sústreďovať na seba.

Išla som na zájazd a bola to napĺňajúca, oživujúca skúsenosť. Verím, že Al-Anon mi pomohol prežiť toto dobrodružstvo spôsobom, akým by som to pred piatimi rokmi nebola zažila. Pred tým, ako som začala chodiť do Al-Anon, by som sa nikdy neodvážila snívať, pretože som bola veľmi obmedzená strachom, pochybnosťami a neistotou. Na tomto výlete som si uvedomila, ako veľmi som sa zmenila. Al-Anon som si priniesla so sebou nie len vo vrecku, ale aj v srdci a mysli. Al-Anon zmenil môj život a aj naďalej ho mení k lepšiemu tým, že mi poskytuje nástroje žiť a prežívať prítomnosť, nech je akákoľvek.

Anonym, Massachusetts

Od mojich prvých dní v Al-Anon bol mojim najobľúbenejším slogan Počúvaj a uč sa. Tento slogan ma naučil, že neviem všetko a vždy sa môžem naučiť niečo z toho, čo hovorí niekto iný. Počúvať neznamená, že využijem všetko, čo počujem, ale dáva mi príležitosť uvažovať o mojich vlastných myšlienkach o danej otázke predtým, než zo seba vychŕlim svoje naučené stanovisko.

Keď som prišiel do Al-Anon, mal som autoritu nad všetkým. Hovoril som, aby som všetkých omámil a prekonal svojimi vedomosťami. Členovia Al-Anon mi trpezlivo ukazovali, ako treba počúvať iných. Dovolili každému povedať to, čo chcel a nedávali mi nijaké rady. Neboli tam nijaké testy, nedávali sa nijaké známky ako v škole. Boli tam len ľudia, ktorí rozprávali o vlastných úspechoch a zlyhaniach, ako ich sami definovali a nie ako by ich definovali nejaké dôležité autority. Každý si určil sám, ako dlho bude hovoriť a zdalo sa, že tí, čo toho vedeli najviac, zaberali najmenej času.

Konečne som začal prijímať skutočnosť, že o chorobe alkoholizmu toho viem naozaj málo, viem málo o tom, prečo sa správam tak, ako sa správam a dokonca ešte menej o tom, ako by som mohol svoje správanie zmeniť. Vy ste ma naučili používať techniky, ktoré som nedokázal ani rozpoznať. Vy ste mi umožnili, aby som si uvedomil svoje chyby tým, že som počúval, ako ich opisujete vo svojich vlastných skúsenostiach.

Nedávno na jednom stretnutí vedúci opísal proces pokory, ktorý našiel v Al-Anon. Vysvetlil, že sa potrebuje stať učenlivým, aby sa mohol začať uzdravovať (neznamená to, že musí poznať odpovede na všetky otázky). Dovolil, aby v jej živote začala pracovať sila vyššia ako je on a začal nachádzať pokoj napriek pitiu v jeho rodine.

Toto ma priviedlo späť k sloganu Počúvaj a uč sa. Je pre mňa fascinujúce, že Kroky Al-Anon sú úplne spojené s každým štádiom môjho uzdravovania. Keď som bol v Al-Anon nový a Kroky mi nedávali nijaký zmysel, našiel som jednoduchý slogan, ktorý hovoril, aby som počúval Vyššiu moc, ak chcem byť uzdravený. Až do včera večera som si neuvedomoval, že som praktizoval Siedmy krok – ako nováčik. Nemal som šajnu, že sa nič nenaučím, ak nebudem ochotný počúvať to, čo ostatní už dávno vedia. Nemohol som sa učiť, ak som nebol ochotný nájsť tú odpoveď sám pre seba, nie čakať, kým ja objavím tú správnu odpoveď. Slogan Počúvaj a uč sa ma naučil, že existuje Sila vyššia ako som ja, ktorá ku mne hovorí cez ľudí okolo mňa vrátane mojich priateľov v Al-Anon.

Art B.

Hľadanie nových spôsobov

Prečo trvám na dosiahnutí môjho údelu pomocou dokonalého postupu? Aké je to dôležité? Zvlášť vtedy, keď idem len z domu do práce, čo je vzdialenosť niekoľkých blokov, vtedy veľmi záleží na tom, pre ktorú trasu sa rozhodnem. Prečo sa stále ponáhľam? Záleží naozaj na tom, či pôjdem päť minút jedným smerom alebo celkom opačným? Je to len perfekcionizmus alebo je to choromyseľné?

Keď som si čítala otázky k štvrtému kroku v knihe Cesty k uzdraveniu, všimla som si otázku: „Rešpektujem zákon?“. Rešpektujem semafory, pretože nechcem dostať pokutu, ale obyčajne prekračujem rýchlostný limit až do desiatich míľ za hodinu. Myslím, že v tomto ohľade mi nič nehrozí.

Často sa mi stávalo, že som sa rozčúlila kvôli šoférovi predo mnou. Buď nešiel dostatočne rýchlo alebo jednoducho neriadil auto „správne“ alebo ma veľmi nahnevalo, keď nevyhodil smerovku. Vtedy som nehovorila tie najkrajšie veci a občas som kričala. Raz sa so mnou v aute viezla moja sponzorka a opýtala sa ma, či si myslím, že ten šofér počul, čo som práve povedala. Jasné, že nie! Tak prečo som to hovorila? Po tejto skúsenosti sa mi darilo väčšinou tento zlozvyk zmeniť, ale stále mám na mysli, že ide o napredovanie, nie o perfekcionizmus!

Nikdy predtým ma nenapadlo, že šoférovanie má niečo spoločné s rešpektovaním iných. Nedávno som išla v aute s inými dvomi členmi Al-Anon a spomenula som im túto moju charakterovú chybu. Jedna z nich mi navrhla, aby som používala slogan: „Pomaly a pokojne“. Keď sme po krátkej prestávke opäť nasadli do auta, povedala s úsmevom: „Nezabudni – pomaly a pokojne!“. Pomohlo mi to.

Keď som v Al-Anon začínala, slogany boli prvou vecou, ktorú som využívala vo svojej snahe o získanie duševného zdravia. Aj dnes ešte stále hľadám nové spôsoby, ktoré by mi mohli pomôcť nájsť duševné zdravie a vyrovnanosť – dokonca aj v aute.

Carol V., Iowa

Aj toto prejde

Akákoľvek zmena, veselá alebo smutná, vyvoláva úzkosť. Je to súčasť života. Keď sa pocity úzkosti stanú neznesiteľné, začneme si klásť otázku: Prečo sa to deje? Kedy sa to skončí?

Predtým, než sme začali chodiť na stretnutia Al-Anon, boli našimi neustálymi spoločníkmi úzkosť a stres. Vždy, keď sme si mysleli, že vieme, ako tieto pocity zvládať, objavilo sa niečo nové, čo spôsobilo ešte väčší zmätok. V konečnom dôsledku sme nevedeli, čo s týmito pocitmi robiť a buď sme ich potláčali vo svojom vnútri alebo sme ich používali ako zbrane proti alkoholikovi a proti tým, ku ktorým sme mali blízko. Toto zraňovalo nie len ich, ale aj nás.

Potom do našich životov prišiel program Al-Anon, aj príslovie: Aj toto prejde. Videli sme, ako sa nám uľavilo, keď sme začali navštevovať Al-Anon a ako náš zmenený postoj, spôsobený uplatňovaním Krokov, priniesol do nášho života určitý stupeň vyrovnanosti. Toto príslovie už v našom živote fungovalo, keď sa s každým novým dňom zotavovania začal vytrácať chaos. Ak to fungovalo v bežných oblastiach nášho života, potom by to mohlo fungovať aj v dôležitých situáciách.

Neustále opakovanie príslovia Aj toto prejde možno okamžite neodstráni stresové situácie, ale pomôže nám to upokojiť sa. Spomenúť si na obdobia, keď sme boli vystresovaní, ale videli sme, ako tieto dilemy odchádzajú, je tiež veľmi efektívne. Či sa jednalo o život s aktívnym alkoholikom, konfrontáciu partnera alebo šéfa, ukončenie vzťahu alebo začiatok štúdia na vysokej škole dávno po ukončení školskej dochádzky, pocity, ktoré pritom vychádzali na povrch, boli veľmi intenzívne. Nasledovanie princípov Al-Anon nám pomáhalo prekonať všetky okolnosti v našom živote – a aj tie sa pominuli.

S liečebným procesom prichádza zmena; je to nevyhnutné. Každá zmena si z našej strany vyžaduje určité množstvo úsilia. Keď sme už dokázali urobiť z našej strany všetko, čo si zmena vyžaduje a ostatné odovzdali Vyššej Moci, môžeme relaxovať. To, čo sa má stať, sa stane. Pocity úzkosti sa pominú a v podobných situáciách už nikdy takú úzkosť nebudeme prežívať. Aj toto prejde.

F. M. M.

Aké je to dôležité?

Robiť z krtincov vrchy bolo pre nás ľahké v dňoch, keď sme ešte nenavštevovali Al-Anon, čo len pridávalo našim pocitom úzkosti. Boli sme zvyknutí k akejkoľvek situácii – pozitívnej alebo negatívnej – priradiť najhorší možný výsledok. Aké je to dôležité? To bol slogan, ktorý nám pomohol vzdať sa tohto neustáleho spôsobu myslenia.

Keď sa nás ľudia dotkli, hneď sme zareagovali a bolo to obyčajne iracionálne. Za ich slovami sa musí skrývať nejaký utajený motív, mysleli sme si. Stupeň našej dôvery bol taký nízky, že všetko sa nám zdalo možné. Pomaly, keď sa naša dôvera začala obnovovať, uvedomili sme si, že tieto slová vychádzali z ich vlastnej bolesti, z vlastnej straty, atď. Ich slová nás mohli zraniť iba vtedy, keď sme im to dovolili. Aké je to dôležité? Tento slogan nám pomohol prebudiť sa, nebrať všetko tak vážne.

Rozhorčenia nás takisto ťahali k zemi. Našli sme dôvody, aby sme sa na všetko hnevali – keď pršalo, keď svietilo slnko, porušovali sme sľuby, boli sme povrchní – a tento zoznam by mohol pokračovať ďalej. Zvládali sme to tak, že sme sa pozerali mimo seba. Nikdy sme nerozmýšľali nad tým, že by sme sa mali pozerať do seba. Slogan Aké je to dôležité? nám pomáhal skúmať každú situáciu v novom svetle. Vtedy sme prestali súdiť samých seba, aj ostatných.

Tento slogan nám tiež pomáhal v tom, že sme sa stále chceli páčiť všetkým a potreby iných sme radili pred svoje vlastné. V Al-Anon sme sa naučili, že toto bola forma kontroly. Skutoční priatelia nás budú mať radi napriek všetkému, tí ostatní nás možno nebudú mať radi nikdy. Aké je dôležité to, kto nás miluje; hlavné je, aby sme dokázali milovať samých seba.

Neustále opakovanie tohto sloganu nám pomáha premyslieť si veci skôr, než začneme konať. Situácie, o ktorých sme si mysleli, že sú neprekonateľné, môžu byť v skutočnosti veľmi nepodstatné. Slogan Aké je to dôležité? nám dáva lepší pohľad na to, čo je dôležité a na to, čo dôležité nie je. Zisťujeme, že naša vyššia moc riadi dôležité veci. Toho ostatného sa môžeme vzdať.

F. M. M.

Nekomplikuj to

„Čo musím urobiť hneď? Nie neskôr, nie zajtra!“

Trvá dlho, kým si osvojíme ponaučenia. Vychádzajú z neustáleho opakovania toho istého správania. Rovnako je to so sloganom Nekomplikuj to, ktorý si opakujemezakaždým, keď sa nám veci vymknú z ruky. Až po dlhšom čase si uvedomíme, že nemusíme urobiť viac, než to, čo naozaj môžeme. Pokiaľ sa budeme pomaličky posúvať dopredu, svoje ciele dosiahneme.

Predtým, než sme začali navštevovať program Al-Anon, naliehavosť bola podstatnou súčasťou nášho života. Mysleli sme, že sami musíme vyriešiť všetky problémy ľudí okolo nás. Takto sme chceli všetko kontrolovať. Takto náš život za niečo stál. No čím rýchlejšie sme postupovali, tým viac sa nám veci vymykali spod kontroly.

Potom sme počuli slogan: Nekomplikuj to. Okamžite sme pocítili úľavu, začali sme spomaľovať. Pýtali sme sa samých seba: Čo musím urobiť hneď? Nie neskôr, nie zajtra!“ Potom sme to urobili. Aby sme veci ešte zjednodušili, začali sme si naše ciele zapisovať na papier podľa priorít. Začali sme s vecami, ktoré boli na zozname celkom hore a pomaly sme sa posúvali dopredu. Čokoľvek sme nestihli urobiť v ten istý deň, nechali sme si na zajtra pripomínajúc si, že veci nemáme komplikovať. Zrazu sa z našich životov začala naliehavosť vytrácať.

Začali sme si uvedomovať, že už viac nemusíme riešiť problémy všetkých ľudí okolo nás preto, aby sme si ich získali. Keď sme sa toho vzdali, získali sme ešte väčšiu slobodu k tomu, aby sme sa zamerali na seba. Vtedy sme si začali vážiť každý okamih, v ktorom sme sa práve nachádzali, pretože sa veľmi rýchlo pominul. Nikdy nebudeme môcť vrátiť späť dnešný deň, tak prečo sa z neho v pokoji netešiť? Nekomplikuj to.

Tento slogan dokáže naše problémy a úlohy sformovať do znesiteľnej veľkosti. Pripomína nám, že Boh nám nedáva viac, než to, čo dokážeme uniesť. Pokiaľ sa dokážeme pomaly posúvať dopredu, môžeme urobiť všetko, čo potrebujeme urobiť dnes. Zvyšok môžeme nechať v Jeho rukách.

F. M. M.

Nech sa to začne odo mňa

Veľmi dobre sme sa naučili sledovať činy tých ostatných. Napokon nepotrebuje alkoholik, naše deti, naši blízki a naši priatelia našu radu, aby si so životom dokázali poradiť? Zdalo sa nám oveľa dôležitejšie sústreďovať sa na pomoc iným alebo na ich zmenu, než na to, aby sme pomáhali sami sebe alebo aby sme sa sami zmenili. Bol to takisto spôsob, akým sme sa vyhýbali tomu, aby sme sa nemuseli pozerať sami na seba.

Predtým, než sme začali navštevovať program Al-Anon, svoju pozornosť sme zameriavali hlavne na alkoholikov v našom živote – na ich príchody a odchody, na to, koľko toho vypili, ako zvládajú svoje zodpovednosti, atď. Zo zničených vzťahov sme obviňovali tých druhých, sebe sme nepripisovali nijakú vinu. Keď sme hovorili rodine a priateľom, čo majú robiť, mali sme pocit kontroly a dôležitosti.

Program Al-Anon a slogan Nech sa to začne odo mňa nám ukázal nový spôsob, ako veci zvládať. Vlastným chcením sme nedocielili to, aby alkoholici prestali piť, aby chodili na stretnutia AA a starali sa o veci, za ktoré niesli zodpovednosť. No zistili sme, že keď pravidelne navštevujeme stretnutia Al-Anon a staráme sa o seba, cítime sa lepšie. Čím viac sme sa zameriavali na seba, tým menej času sme mali na to, aby sme sa zameriavali na iných.

Onedlho si tento slogan našiel cestu aj do ďalších vzťahov, keď sme si uvedomili, že sme sa vždy snažili zmeniť iných cez manipuláciu a kontrolu. Potom sme sa divili, prečo sa nepodriaďovali nášmu spôsobu myslenia. Naši sponzori nám povedali, že ak chceme mať zdravé vzťahy, musíme najprv začať meniť sami seba. Museli sme sa stať osobou, ktorú sme chceli priťahovať. Znovu nám slová Nech sa to začne odo mňa dali nový smer, ktorý sme mali nasledovať. Namiesto toho, aby sme hovorili iným, čo majú robiť, začali sme to robiť sami.

Nech sa to začne odo mňa teraz znamenalo, že keď sme sa pôsobením Dvanástich krokov duchovne zobudili, začali sme „túto zvesť niesť iným a praktizovať tieto princípy vo vlastných záležitostiach“.

F. M. M.

Ži a nechaj žiť

Prvá časť tohto sloganu nám hovorí, aby sme žili. No život pred programom Al-Anon znamenal trápiť sa nad alkoholikom, byť posadnutý svojimi problémami a pokúšať sa nájsť dokonalé riešenia – a v celom tomto procese sme sa seba úplne zriekli. Naozaj sme žili alebo sme dovoľovali ľuďom a situáciám, aby celkom naše životy ovládali?

V Al-Anon sme sa naučili, že ak chceme žiť vlastný život, musíme sa takéhoto správania vzdať. Vyžadovalo si to príliš veľa energie – negatívnej. Robiť dobré veci pre samých seba si tiež vyžaduje energiu, ale pozitívnu. Vzdať sa negatívneho a chopiť sa pozitívneho znamená dobrý začiatok.

Kedy to bolo naposledy, keď sme robili to, čo sme chceli, jedli sme to, čo sme chceli a zaobchádzali sme so sebou dobre? Vždy, keď hovoríme o svojom živote a o tom, čo máme a nemáme radi, ujímame sa vedenia svojho života – a vtedy skutočne žijeme. Zmena správania je dlhodobý proces; usilujeme sa o napredovanie, nie o dokonalosť. Naša vyššia moc je pripravená pomôcť nám, potrebujeme ju o to len poprosiť.

Druhá časť tohto sloganu nám hovorí, aby sme nechali druhých žiť si svoj vlastný život. To nie je také ľahké, ako sa zdá pre tých z nás, ktorí sme boli ovplyvnení alkoholizmom. Kontrolovanie iných bol náš spôsob, ako umlčať svoj strach. Tiež nás to udržiavalo na nekonečnom kolotoči a to hlavne vtedy, keď sa veci nediali podľa nás. Keď sme prijali skutočnosť, že naša vyššia moc má nad všetkým kontrolu, naše obavy ustúpili. Vtedy sme sa dokázali odpútať od ostatných.

Dovoliť iným, aby si žili svoj život bez nášho zasahovania, nás zbavuje veľkej zodpovednosti. Dáva nám čas, ktorý potrebujeme na to, aby sme sa starali sami o seba – aby sme žili. A nie je to práve to, čo Boh od nás chce?

F. M. M.

Deň po dni

Jedna z prvých vecí, ktorú na stretnutiach Al-Anon vidíme alebo počujeme, je slogan: Deň po dni. Nachádza sa v našej literatúre, na kartičkách na stole alebo vychádza z úst našich členov, ktorí sa s nami zdieľajú. Pre tých z nás, ktorí sme sa prilepili k minulosti alebo sme sa pozerali do budúcnosti a hľadali spôsob, ako žiť, bol tento koncept nový, ale uchopili sme sa ho. Keď sme sa pokúšali vtesnať do jedného dňa príliš veľa myšlienok a činov, išli sme sa z toho zblázniť. Tento slogan nám ponúkal východisko.

Predtým, ako sme začali navštevovať Al-Anon, prežívali sme veľkú úzkosť v súvislosti s minulosťou, obávali sme sa, že naše negatívne skúsenosti s alkoholizmom nás budú prenasledovať až do súčasnosti. Mnohí z nás sa stávali pri pomyslení na budúcnosť paranoikmi, keď sme sa zaoberali rôznymi predstavami o scenároch, ktoré by sa nám mohli prihodiť. Premrhali sme tým veľa času, ktorý sme mohli dobre prežiť a byť šťastní.

Na stretnutiach Al-Anon sme sa naučili, že by sme sa mohli oslobodiť od včerajška a zajtrajška. Sústreďovať sa na dnešok bolo oveľa jednoduchšie. Začali sme si klásť otázku: Čo musím urobiť dnes a čo môžem nechať na zajtra? Toto nám poskytlo flexibilitu vzdať sa niektorých zo svojich povinností. Tiež nám to dalo čas pre seba; možno na niečo, z čoho sme sa vedeli tešiť, na relaxovanie, meditovanie a na modlitbu.

Uvedomili sme si, že dnešok je dar od našej vyššej moci a my sa môžeme rozhodnúť, že ho využijeme múdro. Dvadsaťštyri hodín je viac ako dosť času na to, aby sme začali pozitívne rozmýšľať, tešiť sa z okolitej krásy v ľuďoch aj v prírode, urobiť pre seba niečo úžasné, deliť sa so svojimi skúsenosťami, silou a nádejou, plniť si svoje povinnosti, byť šťastným.

Dosiahnuť vyváženosť je možné vtedy, keď žijeme jeden deň za druhým. Zveriť svoje starosti s minulosťou a budúcnosťou našej vyššej moci je spôsob, ktorý nám pomôže zostať v dnešku. Prežívať svoj život tak, akoby to mal byť náš posledný deň, je ďalší spôsob.

F. M. M.